| Autom na koniec sveta a nazad (IV. diel) |
 |
 |
 |
| Written by Rado Ondřejíček | |||||||||||||||||
| Tuesday, 27 October 2009 23:00 | |||||||||||||||||
|
> I. diel seriálu > II. diel seriálu > III. diel seriálu
Samotná cesta domov z konca sveta je oproti ceste tam ochudobnená o všetko napätie z toho, čo bude za ďalším rohom. Nasadli sme v Cabo da Roca do Kvašáka, dali si rozlúčkový portugalský sendvič v starovekej Sintre, naposledy vybrali peniaze z bankomatu Banco Espirito Santo a s 12 fľašami vína v kufri sme o niečo neskôr posledný krát prešli po veľkom lisabonskom moste a mierili smerom do vnútrozemia. Všetko ďalšie už malo byť len čoraz podobnejšie tomu, čo poznáme z domu, bez poplachov, prekvapení a kultúrnych šokov. A to sme mali jeden hneď za rohom. Mohlo sa ísť nakupovať. Topánky Camperky a všelijaké handry sme zvládli kúpiť aj sami, ale v pláne sme mali jednu zásadnú investíciu. Francúzi tomu hovoria žambón, Taliani prošúto krúdo, Chorváti pršut a Španieli chamon seráno. Skrátka sušené bravčové mäso, lahodné, rozpúšťajúce sa na jazyku a drahé ako sviňa. A najlepší chamón na svete, zasvätení potvrdia, sa volá pata negra a je zo špeciálnej odrody tmavých prasiat. Celé jedno stehnisko má cenu osobného automobilu, a tak sme si z neho v jednej z množstva špecializovaných chamonérií dali odrezať ani nie kilo, ale aj tak to stálo cez sto eur. Prihodili sme ho do auta k portugalským vínam, rozlúčili sme sa s Pablom a vydali sa zasa bližšie k domovu. Prvýkrát počas celej cesty začalo pršať. Prietrž, ktorá chcela dohnať všetku tú zameškanú vlahu, ktorej sa Pyrenejskému polostrovu dva týždne nedostávalo. Stierače naplno, tma, viditeľnosť na 10 metrov a tesne pred Barcelonou dvakrát štyri pruhy pomaly polnočnej zápchy, kde všetci blikajú a trúbia. Navigácia (vivat!) nás z toho vysekala a smerovali sme na policajnú stanicu v nejakej temnej dedinke, na adrese ktorú nám dal onen telefonujúci pán, čo sa pred týždňom predstavil ako policajt, čo má v držbe môj ukradnutý telefón. Mimo všetkých značených ciest sme uprostred noci skončili na akomsi stavenisku, z ktorého sa proti nám liali prúdy vody z vytopených kanálov. Ideálne miesto a počasie na vysporiadanie sa so vzpurnými turistami, ktorí svoje auto neodovzdali už pri prvom prepade. Nakoniec sme našli jedinú rozsvietenú budovu a napodiv to bola tá policajná stanica a tí mi vrátili telefón, dojímave to zvítanie.  Úplne unavení sme ešte hodinu pokrútili volantom do Blanes, kde sme prespali už na ceste tam, takže to tam už dôverne poznáte. Strávili sme tam posledný voľný deň dovolenky, aj keď sme boli dva dni v predstihu pred plánom, pochopili sme, že s ohľadom na vysokoprekročený rozpočet bude najlepšie už len ísť najkratšou cestou domov. Ak idete zo Španielska do Talianska, vo Francúzsku máte okrem veľkých miest ako Marseille a prefláknutých letovísk ako Monaco po ceste aj Carcassone, čo určite uvítajú hráči rovnomennej spoločenskej hry a Arles, malé mestečko, kde v psychiatrickej liečebni prežil zvyšok svojho jednouchého života Vincent van Gogh. Pod dojmami z knihy Smäd po živote sme tam v poslednej chvíli odbočili z diaľnice. V krásnom historickom centra kúpite všetko, čo sa dá vyrobiť z levandule, dá sa tam dobre najesť, ak sa francúzskych čašníkom zachce vás obslúžiť a na miestach, ktoré van Gogh namaľoval sú v rámoch postavené jeho plátna, aby ste si mohli scénu pozrieť z jeho pohľadu. V porovnaní to vyzerá, že sa až tak veľa za ten čas nezmenilo, akurát sa dá predpokladať, že v jeho dobe nebol vidiecky pokoj rušený kŕdľami arabských deciek krikom terorizujúcich vyplašených turistov. Ale je to pekná prechádzka, z niekdajšej liečebne je dnes van Goghovho múzeum s pôvodnou záhradou, takže ak budete mať cestu okolo, zastavte sa, Slnečnice poznajú všetci ale Arles z vás v krčme spraví kunsthistorika vyššej kategórie.  Prespanie v Diano Marina, čo je dedina na talianskom pobreží nestojí za reč. Až na to, že penzión, kde sme spali vlastní anglický dôchodca, fanúšik Manchesteru United a bolo to jediné miesto na celej našej ceste, kde sme mali istotu, že naša objednávka v angličtine bude pochopená správne. Hneď z rána sme sa odtiaľ vydali za posledným naplánovaným zlatým klincom celej púte. Pretože, keď Fantozzi, Calboni a ďalší jeho kolegovia z účtárne dostali dovolenku, išli na lyžovačku kam? Išli do Ortisei, vážení! Z vlaku tam vystúpili síce v auguste, ale aspoň mohli ísť na skaly a na diétnu kúru. A do Ortisei v talianskych Dolomitoch, kúsok od rakúskych hraníc sme išli aj my, aby sme tak vzdali hold jednej z najväčších postáv svetovej komédie všetkých čias. Nedivíme sa veru tým nešťastníkom, že sa do Ortisei tak tešili. Je tam nádherne, uprostred končiarov, aj s lanovkou a s ubytovaním, kde domáci pán Walter naňahňá vankúšiky, aby vyzerali patrične vysokohorsky a ešte aj pod ne vloží maličkú mliečku čokoládku. Čo tam ale chýba je železničná stanica. Nikdy tam nebola a ktovie či vôbec niekedy bude. Pre účely Fantozzi contra tutti si ju tí prašiví filmári jednoducho vymysleli. Odfotili sme sa s čím sa dalo, aby nám doma verili a už sme mali pred sebou len Insbruck, kde nás Barborina sestrenica Lulu vzala na kebap, aby sme konečne po tom všetko pričuchli k domácej strave. Zvyšných nejakých 500 kilometrov domov už bola len také drobnosť v porovnaní s celkovými skoro ôsmimi tisíckami. 
Súvisiace články
Powered by !JoomlaComment 3.26
3.26 Copyright (C) 2008 Compojoom.com / Copyright (C) 2007 Alain Georgette / Copyright (C) 2006 Frantisek Hliva. All rights reserved." |
