| O slovenských svetových unikátoch |
 |
 |
 |
| Written by Samo Marec | |||||||||||||
| Thursday, 29 October 2009 23:00 | |||||||||||||
|
Kolíkujeme si svoj revír smiešnymi dvojkrížmi namiesto toho, aby sme si povedali, že aj na Slovensku sa podarilo narodiť pár ľuďom, ktorí v celosvetovom meradle niečo znamenali. Nie veľa, neboli to tak celkom doktori Flemingovia, ale niečo áno. Nezaškodilo by si to možno pripomínať aj častejšie, lebo táto záujmová skupina tváriaca sa ako strana, nám rada podsúva obraz nášho vlastného národa ako zhrbeného, držiaceho sa svojej skyvy chleba a čakajúceho na dopad trestajúceho biča. Sme tak trochu úbožiaci, malí a bezvýznamní, z našich dolín nikdy nič svetoborné nevyliezlo a preto je logické, že keď človek zrazu začuje, že niečo naše, slovenské, je svetovým unikátom, zbystrí pozornosť. Zbystrená pozornosť je celkovo stav, v ktorom by sa človek mal nachádzať vždy, keď sa naši ministri a ich podriadení chystajú zaobstarať čokoľvek drahšie ako je krabička zápaliek. Bol totižto nejaký tender na mýto, boli nejaké ponuky, bola nejaká súťaž, veď aj futbalová liga je predsa súťaž a nie, že nie. Stáva sa u nás takou milou tradíciou, že s výškou ponuky rastie aj jej šanca na úspech, firma SkyToll to pochopila, ponuka v jej obálke bola sky high a teda sa pochopiteľne nedala odmietnuť. Kadekto sa pýtal, kam sme sa to dostali, keď sa toto diať môže, lenže my veľmi dobre vieme, kam sme sa dostali, tak čo je to už len za sprostú otázku. Čiže všetko v poriadku a dupľom tým, že teraz už vieme, prečo vlastne najvyššia ponuka vyhrala. Vytvorila totiž niečo svetovo unikátne a zároveň slovenské. Turisti sa sem budú chodiť pozerať, Japonci to budú chcieť kúpiť, keď sme im už tak slovensky nepredali emisie a my budeme len žasnúť, koľko to nakoniec bude všetko stáť. Úžas je inak tiež permanentný stav, v ktorom sa človek nachádza, keď ide o niečo viac ako o škatuľku zápaliek. Lenže tým sa príbeh nekončí. Súdruhovia vo firme všetko vo svetle krízy prerátali a zistili, že sa prerátali. V obálke bolo napísané, že to bude stáť veľa, lenže palubné jednotky sú palubné jednotky, svine kapitalistické, bude to stáť ešte viac. Čo by bolo v princípe jedno nebyť toho, že sa ministerstvo rozhodlo, citujem, „zamýšľať sa, ako ich (straty) vyriešiť". Straty súkromnej firmy, ktorá, pokiaľ mi je známe, nie je žiadnym strategickým podnikom a vlastne mi rovnako ani nie je známe, čo doteraz okrem najdrahšej ponuky vyprodukovala. Aby som netliachal do vetra, dám príklad. U nás na Sibíri je obchod. Malý, lebo aj ľudí je málo. O chvíľu skrachuje ako asi štyri posledné pred ním a zase budú najbližšie potraviny pätnásť minút ďaleko. Jedna súkromná firma ako druhá, chlapík sa tiež prerátal a kde je zamýšľajúce sa ministerstvo? Alebo chce radšej niekto priemernému tatranskému dôchodcovi vysvetliť, že budovanie mýtneho systému jeho život zlepší oveľa viac ako nejaké potraviny? V skutočnosti ma toto trápi najmenej, lebo čerstvý chlieb ste po desiatej aj tak nikdy nekúpili a z cigariet mali len červené marlborky desiatky. Trápi ma, že budeme mať skutočný svetový unikát a pritom, sláva dcére, náš slovenský. Osobne by som uprednostnil radšej niečo štandardne európske, možno nudné, ale odskúšané, funkčné a najmä lacnejšie. Alebo, ako to vystihol niekto so zmyslom pre skratku: Klasika. Ešte sa to ani nezačalo a už vieme, že to bude stáť viac.
Súvisiace články
Powered by !JoomlaComment 3.26
3.26 Copyright (C) 2008 Compojoom.com / Copyright (C) 2007 Alain Georgette / Copyright (C) 2006 Frantisek Hliva. All rights reserved." |
