To, že náš ctený predseda vlády je populistický politik (populitik©), vieme už dávno. Avšak to, čo predviedol v posledných dvoch týždňoch, prekonalo všetky doteraz známe definície a hranice populizmu o niekoľko konských dĺžok.
Začalo to neformálnou schôdzkou ministrov obrany krajín NATO v Bratislave. Robert samoprvý, rečený Fico, po stretnutí s generálnym tajomníkom Rasmussenom vyhlásil: „Kým budem premiérom, nikdy nebudem súhlasiť s rozmiestnením rakiet alebo akýchkoľvek prvkov protiraketovej obrany na území Slovenska.“ Nikto ho o to nežiadal, nikto sa ho na to nepýtal, ale on to aj tak hrdo, ako to len on vie, vyhlásil. Deň na to Slovensko súhlasilo s plánom protiraketovej obrany na svojom území. Minister obrany Baška to komentoval tak, že „premiér nevedel o čom hovorí“. Premiér však vedel veľmi dobre čo hovorí. O tom, čo sa chystá predstaviť na druhý deň americký minister obrany nemohol nevedieť, ale pri svojej nekonečnej túžbe po moci sa rozhodol urobiť zo seba siláka. Čo tam potom, že urobil Slovensku pred celým svetom hanbu, hlavne že získal politické body.
Ešte okatejšie sa náš neohrozený vodca prejavil v prípade Lisabonskej zmluvy. Po tom, čo si český prezident Klaus vymysel zámienku s nebezpečenstvom otvárania Benešových dekrétov, aby pre Čechov dosiahol výnimku z Charty základných ľudských práv, náš hrdina znova neodolal možnosti zabrnkať na najcitlivejšie struny svojich voličov a vyhlásil: „Máme len dve možnosti - buď budeme v Európskej rade vetovať český návrh, alebo budeme trvať, aby sa vzťahoval aj na Slovensko.“ Toto jeho vyhlásenie bolo hlúpe a nezmyselné z toľkých dôvodov, že len ich suchý výpočet by mi spôsobil akútnu tachykardiu. Každý, kto sa aspoň letmo zaujíma o politiku, však vedel, že je to vyhlásenie určené len a len pre domáce publikum, presnejšie pre lumpenproletariát, ktorý ho volí. O niekoľko dní už v Bruseli sklapol uši, ale o to hlasnejšie vyhlásil: „Slovenská republika nebude žiadať tú istú výnimku, akou český prezident Václav Klaus podmieňuje podpis Lisabonskej zmluvy.“ Také salto mortale na visutej hrazde (bez záchrannej siete) sa len tak nevidí, ale nášmu, prepytujem, premiérovi to nerobí absolútne žiadny problém. Nemá dokonca problém ani zvolať hneď po návrate tlačovú konferenciu a označiť to za „víťazstvo“...
(Prepáčte, musel som si odísť odpľuť, už som späť.)
Svorníkom, ktorý tieto jeho demagogicko-ohlupovacie výpady spája, je spôsob, akým ich komunikuje. Vzorec presvitá jasne: najprv príde so siláckym výrokom, o ktorom vie, že sa dostane do uší každého kazajkou nepriviazaného Slováka a hoci sa po pár dňoch ukáže, že to bol nezmysel, nemá to už takú intenzitu, takže na body vyhráva. Bežný človek by mal byť z takýchto zvrat(k)ov zmätený ako polárny motýľ na rovníku, no taký neexistuje. Náš večne namosúrený súdruh predseda už dávno rezignoval na snahu o racionálnu a slušnú politiku, púšťa hudbu už iba pre svoje ovečky. Táto časť elektorátu už počuje iba na akési prefabrikáty politických posolstiev, lebo nemajú čas a motiváciu sa zaoberať prijímanými informáciami do hĺbky a šírky. Svätá prostota!
A v čom je rozdiel týchto dvoch prípadov oproti jeho každodennej demagógii? V tom, že takéto jeho výroky dramaticky znižujú kredit Slovenska vo svete. Na vnútroštátnej úrovni si takéto balóniky vypúšťa kde-kto, no na medzinárodnej scéne rúca všetky zábrany iba náš, z Božieho dopustenia, premiér. Ako hovorí klasik, z krátkodobého hľadiska sa to oplatí a z dlhodobého sme aj tak všetci mŕtvi... Čo s tým?
Sú iba dve možnosti. Prvá, robiť to ako on. Robiť politiku s chrbtom rovným ako jesenný agátový pahýľ, predbiehať sa v populizme, usporadúvať tlačové konferencie v štýle „dve minúty nenávisti“ a racionálnej myšlienky sa dopustiť iba v krajnom prípade, po vyčerpaní všetkých ostatných možností. Skrátka, robiť ficoviny. V takomto prípade sa prakticky počas celého volebného obdobia konajú hody demagógie, lží a jalových sľubov (nehodiace sa preškrtnite) a voľby vyhrá populitik s najväčšími pľúcami. Touto cestou sa vybrali koncom 90-tych rokov v Maďarsku a vieme ako to dopadlo.
Druhá možnosť je zodpovednejšia, ale oveľa zložitejšia. Snažiť sa neustálym vysvetľovaním a opakovaním demaskovať pravú podstatu nášho rozjareného pioniera a jeho Širokého okolia (kšefty musia byť, aj keby na diaľnice nebolo). Má to však dve hlavné úskalia. Prvé je, že nie je racionálne klásť mu racionálne otázky. To druhé je, že reagovať na jeho „argumenty“ je akoby uznanie ich racionality a legitimity. Práve preto je boj s takýmto súperom na veľmi, veľmi dlhé obdobie, kým kritické množstvo ľudí nepochopí. Dovtedy je však krajina na pokraji kolapsu a nástupcovia iba plátajú najväčšie diery, čo zase využíva nový populitik...
Nejde o ľavicu a pravicu. Ide o to, či je primárnym dôvodom vstupu do politiky dobrý úmysel, alebo úmysel obohatiť sa. Máme 20 rokov od „nežnej“ a ako vidíme, bola až príliš nežná - pri moci sú kryptokomunisti a oportunisti. Čiže presne tí, ktorí idú do politiky s cieľom pomáhať najmä sebe. Majú omnoho jednoduchšie možnosti, ako osloviť masy, pretože im na nich nezáleží. Tí, ktorí idú do politiky s túžbou pomáhať najmä ľuďom, sú v zjavnej nevýhode, pretože jednoducho také neobmedzené možnosti oslovovania más ako tí prví nemajú. Aby som však neskončil v mólovej tónine, pomôžem si parafrázou známeho citátu: Naozaj smutné nie sú časy, keď sa za dobro a zdravý rozum musí bojovať, ale keď sa bojovať prestane.
Súvisiace články
|
