Spletl si Ivan kombajn s tankem...

Written by Samo Marec

Tuesday, 24 November 2009 23:00

...a to čo nasleduje potom je rozkošným punkovým popevkom od SPS a my sme si ho spievali bez toho, aby sme tušili, že niekedy budeme mať prezidenta, ktorý si dokáže pomýliť hoci aj sám seba so štátnikom.

Keď som bol totižto mladší a prezidentom bol komunista katolík a nie komunista národný socialista, chodili sme každý víkend opekať. V piatok, v sobotu alebo aj aj. Raz dokonca aj v januári. Nikdy sme sa nemuseli dohadovať a vždy sme sa zišli. Niekedy aj tridsiati, to sa potom spievalo jedna radosť.

Spievali sme popleteného Ivana, spievali sme Kryla lebo ten sa spieva vždy a všade, spievali sme všetky pesničky, o ktorých sa práve Kryl vyjadril, že zľudoveli natoľko, až stratili svojho autora. Nepamätám si už, či vravel, že je to zle alebo dobre, každopádne na tom ani nezáležalo. Marí sa mi, že raz sme sa dokonca uchýlili aj k hymne a nepotrebovali sme nato ani Patriot Act od SNS. Stačilo víno.

Bola to zlatá doba, aj keď samozrejme nie až tak úplne, to len spätne glorifikujem to najlepšie zo svojich spomienok. V skutočnosti som podstatnú časť opisovanej doby bol nešťastne zamilovaný alebo nešťastne zavzťahovaný, nikdy som nemal toľko peňazí, koľko by som si predstavoval a tak vôbec, kadečo bolo zle. Lenže nato si história nespomenie. História je to, čo o nej napíšete a ja teraz píšem toto.

Opekať sme už prestali, z mnohých dôvodov. Preto, že nič netrvá večne a aj my sa, tak ako svet okolo nás, musíme zmeniť, preto, že už nie je veľmi chuť, nie je čas, nie sú ľudia a nie je ani miesto. Na svojom blogu som napísal výborný článok o víchrici. Ja si samozrejme o všetkých svojich článkoch myslím, že sú výborné, ale tento ešte o trochu viac, lebo som ho písal nielen za seba, ale za nás. Chodili sme opekať, spievali sme a zažili sme víchricu.

Plakal som, kým som ho písal, potom aj keď som ho čítal, ale prečo sa nepriznať. Nebol som jediný a každý z nás má nato svoje vlastné príšerné spomienky. Virtuálne sme sa pri tej príležitosti na Facebooku stretli, zaspomínali si a...

...a zhodli sme sa na tom, čo cítim odkedy Tatry nie sú Tatrami v tom zmysle, v akom boli, keď sme spievali o Ivanovi a tanku.

Všetci si v sebe nesieme tupý pocit chýbajúcej časti, pocit odcudzenia a neúplnosti. Navonok to vidno nie je a aj ja si ho uvedomím len pri príležitostiach ako je táto. Už som si zvykol. Chodím po svete a hľadám si v ňom miesto, lebo to svoje pôvodné som stratil. Niečo zo mňa zmizlo a ja to nikde neviem nájsť. To nie sú moje slová, ale pravdivé sú až príliš. Prídem domov a cítim tieseň. Neviem presne, čo mám robiť, tak sa onedlho zase poberiem, lebo už nie je čo hľadať. Je to smutné zistenie, ale tak to už na svete chodí. Len to prázdno

Asi je nás takých viac, inak by Michal predsa nepovedal „...keď človek chodí po lesoch ktoré ostali a spoznáva miesta ktoré sa zmenili, občas má pocit, že tam niekde nechal niekedy dávno kus seba. Zvláštne len, že niekedy mám pocit akoby ten kus mňa bol odviaty vetrom a ja ho tam neviem už viac nájsť..“

Aby som sa vrátil k hudobnej tematike, pri tom ohni znelo aj „...a všichni narkomani, rozjebeme tenhle svět ./ a všichni narkomani už nenajdou cestu zpět.“ Svet sme nakoniec nedali, lebo veď ani narkomani sme neboli. Len tú cestu späť nevieme nájsť, ostávajú len spomienky nato, ako hučal les a my sme spievali kontrarevoluce řádi / jedem Praze pomoci / na cestu si posvítime / proto jedem za noci.

SPS - Ruska