Superstar nesledujem, nech ju už hľadá ktokoľvek. Program v ktorom autor a interpret Mamy Kami, poťažmo Telemánie je predstavený ako autorita schopná vyriecť ortieľ nad tým, kto má predpoklady byť dobrým hudobníkom a kto nie, má očividne niečo veľmi choré priamo vo svojej povahe. Ale nežijem v úplnom vzduchoprázdne, takže občas z toho veľkorozpočtového karaoke predstierajúceho záruky budúceho úspechu v prostredí, kde sa zlatá platňa dáva za 3000 predaných cédečiek, aby sa minuli aspoň tie čo boli už dávno vyrobené, ku mne niečo presiakne. Naposledy odkaz na empétrojku z niektorého kola, kde akési chlapča spievalo Cohenovu Hallelujah, nie v pôvodnej verzii ale v aranži Johna Calea, tak ako vyšla až na tribute albume I’m Your Fan.
Spieval to príšerne, ale to ma až tak neprekvapilo. Na tej pesničke už pohoreli mnohí a oveľa slávnejší. Hallelujah má tú smolu, že je to geniálny kus hudby aj textu a tak láka všelijakých hudobných pederastov, aby jej donekonečna ubližovali svojimi verziami na hony vzdialenými od jej skutočnej intímnej podstaty. Ale ako vravím, neotváral by som Word, len preto že nejaký puboš nezvládol Hallelujah, aj keď, čisto technicky, je možno lepším spevákom ako Cohen, Cale alebo Buckley. Čo ma dráždi je prostý fakt, že sa takáto pesnička objavila v niečom ako je Superstar. Je to podobné, ako keby Usaina Bolta nahulili do nepríčetna, uniesli od rodiny, odsekli mu ľavú nohu a donútili štartovať na paraolympiáde.
Len preto, že ich nikto poriadne nesformuloval, neznamená, že by neplatili isté pravidlá. Rozumie im každý, kto má aspoň nejakú úctu k hudbe a trošku osobného vkusu. Na základe týchto nepísaných pravidiel dokážeme desaťročia intuitívne rozlíšiť dobrú poctivú hudbu, takú ktorú možno bez obáv nazvať umením, od obyčajného popu určeného nie preto, aby pozdvihol svojho poslucháča, ale aby z neho vytiahol peniaze. Oboje má nárok na život aj na priazeň ľudí, respektíve platiaceho diváka. A aj keď sa niekedy tie kategórie navzájom prelínajú, alebo sa miešajú dokonca v tvorbe jedného interpreta, vo väčšine prípadov sú hranice úplne jasné a ich násilné prekračovanie je alebo urážkou dobrej hudby a jej tvorcov, alebo zlým popom, ktorý si nikto nekúpi, čo však z neho ešte nespraví umenie.
Hallelujah spievaná vystajlovaným dieťaťom pred revúcim davom pojašených šesťnástok, ich rodičov a smotánkového plebsu, keď spevákovi prd záleží na tom, o čom tá pesnička v skutočnosti je a čo do nej vložil jej autor, ale ide mu len o to, aby nakoniec dostal čo najviac esemesiek je presne ten prvý prípad – urážka hudby. Zvlášť ak sa má nakoniec k tomu vyjadriť patetický gyčiar Habera alebo akože úspešná speváčka Darina, čo reálne predáva asi toľko albumov ako Robo Opatovský.
Publikum aj hodnotenie pochybnej poroty je celkom na mieste, ak sa spieva Bon Jovi, Abba, Elán, Desmod a tisíce iných interpretov nenáročného, nič nedávajúceho popíku. Vtedy je všetko ako má byť, aj vrešťanie publika podnietené primárne výzorom speváka, aj spevák, ktorý netuší o čom spieva, pretože je to v prípade komerčného popu úplne jedno, v tých pesničkách nie je vôbec nič, nad čím by sa čo i len dospievajúce chlapča mohlo pozastaviť.
Pokiaľ sa prázdnosť a tupota televízneho formátu snúbi s prázdnosťou a tupotou použitej hudby, je všetko v najlepšom poriadku. V momente, ako si do toho prostredia niekto dotiahne skutočnú pesničku, plnú skutočných pocitov, je zle a bohužiaľ najmä pre tú pesničku, pretože Haberovi ani tým bľačiacim majiteľkám kreditu nikdy nedôjde, že práve videli znásilnenie v priamom prenose, maximálne sa tak môžu cítiť zaskočené poznaním, že kdesi v akomsi paralelnom vesmíre existuje aj hudba, ktorá nehráva v rádia Expres.
Vôbec mi nevadí, keď všelijakí kvázi-producenti cez Superstar a podobné cirkusy zneužívajú naivné talentované deti, aby z nich vyžmýkali, čo to pôjde. Je to vec tých detí a ich rodičov, že sa na to dali. Ale vadí mi, keď svojimi hluchými paprčami siahajú na prácu ľudí, ktorí do hudby dali zo seba to najlepšie a najhlbšie, čo v danej chvíli vedeli. Hallelujah a kopa iných vecí, čo stojí za to poriadne počúvať je určená publiku, ktoré ju dokáže počúvať, a spevákom, ktorí dokážu pochopiť o čom práve spievajú, pretože len tak to môžu potom zaspievať aj oni sami. A to sa dokonale vylučuje s tým, čo predstavuje Superstar.
Máte stvorených milióny hodín produkcie primárne určenej na zalievanie mainstreamových otrúb a furt vznikajú ďalšie, ešte aj títo noví superstáristi vám vytvoria novú várku zvukového smradu. Tak si ho tam u seba velebte, tešte sa z talentov, ktoré nič neznamenajú, pretože dobrú pesničku nikdy nenapíšu, odbavujte sa na hodnotení, uctievajte svoje idoly, skrátka bavte sa ako doteraz, ale nesiahajte mimo tohto svojho prázdnučkého popového sveta. Mimo neho ste ako proletári, čo vtrhli do Zimného paláca. Na čo siahnete to rozbijete, lebo neviete, čo iné by ste s tým tak mohli robiť. Jediná útecha je, že aj keď sa všetci vaši superstáristi nenávratne odoberú na protidrogové kliniky, Hallelujah bude v tých niekoľko málo vydarených verziách, čo za desiatky rokov vznikli, znieť stále rovnako dobre, nezávisle od toho, koľkokrát si do nej vo svojej arogantnej márnivosti ešte kopnete.
P.S. Hallelujah hrá v čase uverejnenia v článku napravo v našom prehrávači hneď v niekoľkých coververziách. Okrem originálu, skvelej Caleovej verzie, gitarového poňatia Jeffa Buckleyho, country pokusu Willieho Nelsona tam môžete počuť aj Bona Voxa, ktorý si v tomto prípade sakramentsky nabil svoju svetzachraňujúcu držku.
Súvisiace články
|
