Ako taká Libuša hľadím do budúcnosti, žmúrim oči, vietor fúka do vlasov a čo nevidím: svet bez drogovej mafie, predávkovaných tínedžerov, svet kde dostane zákazník za čo si zaplatí a štát ho nešikanuje pre poškodzovanie vlastného zdravia.
Predstavujem si to tak, že prídem do sterilne naleštenej predajne, teta v okienku mi ponúkne matroš od Bayera, Pfizera a hádam aj knock off z Hlohovca. Všetko oštemplované príslušnými orgánmi, s overeným množstvom účinnej látky, odporúčanou dávkou vzhľadom na vek, hmotnosť a stupeň závislosti a radami čo robiť, keď niečo pokazím. Samozrejme, ako sa v únii patrí, škatuľa ampuliek je z každej strany oblepená zdravotnými upozorneniami. To všetko dostanem napriek nehoráznej spotrebnej dani za zlomkovú cenu oproti dnešnej.
Nelicencovaní predajcovia skrachovali, lebo cenou a kvalitou nemôžu konkurovať veľkým drogovým reťazcom a mafia prišla o podstatnú časť príjmov. Okrem zbraní už nemá čo distribuovať a kaziť nám vzduch. Legálni distribútori sú pod dohľadom médií a štátu, neblamujú sa núkaním pika pred základnými školami a na diskotékach. Lekári a sociálni pracovníci majú oveľa lepší prehľad o závislých a môžu im účinnejšie pomôcť. Kde je teda problém? Že je to svinstvo? No kto nechce, ten si to predsa nekupuje.
Drogy máme radi, pretože nám pomáhajú držať sa olympijského Citius, Altius, Fortius. Sme vďaka nim veselí, smutní, vydržíme sa dlhšie a lepšie zabávať a učiť, krajšie (inak) maľovať, drncať do gitary a spievať alebo sa vybrať na zábavnú psychopúť. Väčšina z nich má síce aj isté nepríjemné vedľajšie účinky, ale inak by bol zrejme život neznesiteľne nudný.
Isteže, oné externality majú občas aj podobu zruinovaných existencií a to vidíme neradi. Naivníci sa dokonca snažia ľudí legislatívne prevychovať. No a hlúpejší z politikov žijú v presvedčení, že podľa komických zákazov a príkazov, ktoré si z nudy pastelkami kreslia po stenách čalúnených miestností sa ľudia aj správajú. Potom, keď dostanú vychádzku na Vodný vrch, z recesie alebo nedostatku invencie to aj schvália a husím brkom v treťom čítaní slávnostne zaškrabú do Zbierky zákonov. Tak sa v niektorých vypatlaných hlavách zrodila myšlienka chrániť naše zdravie proti vlastnej vôli a niektoré drogy postaviť mimo zákon. Našťastie, zväčša majú aspoň toľko chochmesu aby zakázali len tie, ktoré majú najmenej konzumentov a sú teda pre spoločnosť najmenej nebezpečné.
Keďže máme možnosť konfrontovať výsledky zákazu niektorých drog a následnej legalizácie, smelo porovnávajme. Počas alkoholovej prohibície v USA (aj inde) samozrejme ľudia slopať neprestali, akurát štát z tohto obchodu poctivých občanov vykázal. Vytvoril tak exkluzívny priestor pre podnikateľov, ktorí na legislatívu až tak neprihliadajú a riadia sa výhradne dopytom - čiže mafii. Pochopiteľne, nezákonný kšeft je zároveň rizikový, čomu zodpovedá aj cena za dodaný tovar. Výrobca a distribútor pôsobia v neustálom strese z odhalenia a trestu, potrebné suroviny a vybavnie sa zháňajú kdekade pod rukou, takže sa nemožno čudovať kolísavej kvalite produktu. Z času na čas nedosiahne ani na najnižšie štandardy, teda konzumenta nezabiť. Pochopiteľne, pečiatku štátnej skúšobne na fľaši pšeničnej lavórovice od Trojprstého Jima zo Stredozápadu by ste hľadali márne a tak sa v prípade nespokojnosti niet komu sťažovať.
Štát sa, ako obvykle, snažil nelegálny biznis potlačiť a tak nielenže prišiel o dane plynúce z akože neexistujúceho sektoru, ale ešte k tomu míňal ďalšie peniaze na boj s veternými mlynmi. Výsledok? Pochopiteľne nijaký. Nápadná podoba úspechov prohibície a doterajšieho boja proti drogovej hydre nie je náhodná. Dopadne to tak vždy, keď sa štát snaží šťať proti vetru a vyhnať z trhu dobroty, po ktorých je dopyt. Alkoholová prohibícia spôsobila gigantické problémy, pretože šnaps má rád temer každý. Práškové drogy chce kupovať podstatne menej ľudí a tak zákaz spôsobuje oveľa menšie problémy, ale stále významné.
Nech nad tým uvažujem ako chcem, neviem ktorý ďas dal spoločnosti právo chrapúnsky mi brániť, aby som si na víkend kúpil dobrý matroš a v súkromí sa príjemne zabavil. To sa mám kvôli troche radosti stretávať so zamasteným dílerom medzi sfetovanými štetkami niekde vo vrakunskom pentagone? A keď dostanem namiesto sľúbenej syntetickej psychotropnej a návykovej látky kombináciu sadry a kofeínu, mám byť ešte rád alebo sa ísť rovno sťažovať na lampáreň?
Jedným zo základných atribútov demokracie je ochrana práv menšín, aby sme tu nemali tocquevilleovskú tyraniu väčšiny. Zákaz predaja alkoholu je nepriechodný, lebo ho pijeme všetci. Zato skupina spotrebiteľov heroínu je maličká, jej vplyv marginálny a tak ju väčšina bez výčitiek šikanuje. Humanista sa s pani Pietruchovou zhodne, že keď už má právo rozhodovať o svojom tele žena, mohli by ho dostať aj ľudia. Poznámky:
Márne by som predstieral, že legalizáciu drog som si vymyslel sám, keď to Economist urguje každých dvadsať rokov. Akurát je mi ľúto, že u nás za vrchol liberalizácie považuje privieranie očí nad trávou, tak som sa to rozhodol napraviť. Kto by si chcel prečítať serióznu analýzu o problematike, môže napríklad tu.
Nevyjadroval som sa k technickým podrobnostiam liberalizácie: napríklad vybrané drogy by sa predávali len držiteľom „feťáckej karty“, ktorej vydanie by trvalo mesiac, aby prvým riešením životných ťažkostí nebol heroín, ale zostal ním alkohol. To sú nepodstatné detaily.
Súvisiace články
|
