| Jedlý, chutný a Pitney |
 |
 |
 |
| Written by Rado Ondřejíček | |||||||||||
| Thursday, 25 February 2010 22:00 | |||||||||||
|
Gene Pitney - 24 Hours From Tulsa
Gene Pitney bol pravdepodobne génius a čo je ešte zriedkavejšie, bol géniom, ktorý za svoju neobvyklý talent nemusel celý život platiť formou najrôznejších utrpení postihujúcich zvlášť nadaných umelcov. Nepredrogoval sa ako Elvis, neprepil ako Duchoň, dokonca ani na staršie a staré kolená ho nezradil intelekt a nerobil si hanbu gottovského typu. Zomrel v roku 2006, na obyčajný infarkt, pár hodín po tom ako za nadšeného standing ovation opustil pódium v Cardiffe. Nebol len spevákom, ktorý zaspieval, čo mu pod nos strčili. Sám pesničky písal a to nie hocijaké. Napísal Today’s Teardrops pre Roya Orbisona alebo veľkú odrhovačku Hello, Mary Lou pre Rickyho Nelsona a keď začínal a nemal peniaze na zaplatenie muzikantov, ktorí by mu pomohli s nahrávaním, osobne si sám nahral všetko od bicích, cez klavír a gitaru až po posledný backing vocal a s takýmto selfmade hitom I Wanna Love My Life Away sa dostal priamo do prvej desiatky americkej hitparády. Skrátka muzikant a presne to sa odráža v jeho vlastných pesničkách, ešte aj v tých, ktoré mu napísali iní, či už ten spomínaný Bacharach alebo Phil Spector a ďalší. Every Breath I Take bola druhá vec, čo som od neho začul, akože skúsim čo to bol zač ten z toho autobusu, či nie náhodou len dáky jednohitový pajác. Tú pesničku môžem počúvať dookola. Je v nej napchatých toľko aranžérskych nápadov, že keby sa jej demo dostal odo rúk Kulymu, na tri albumy Desmodu a dva sólové by mu len z týchto troch minút vydalo. Odvtedy som začal Geneho vyhľadávať systematicky a bolo to rovnako nečakané, ako keď som sťaby špunt videl v telke zostrih prvotnej tvorby mladučkého Karla Gotta a nechápal som, že to je ten istý Gott, čo sa neštítil Zvonkov štěstí, poťažmo Kakaovej. Pitney sa očividne s nadšením vyhrával so všetkým, čo mu pod ruku prišlo, ešte aj s pesničkami, ktoré naozaj nemajú žiadnu ambíciu za hranicami konzumného rádiového popu. Môže mi kto chce a koľko chce vyprávať, že dáki blonďaví eurovízni Dunčovia z Abby reprezentujú vrchol muzikantskej poctivosti v populárnej hudbe. Ešte aj taká If I Didn’t Have a Dime, čo je naozaj čisto televariétny kus, má na pozadí obyčajného lalákania také sláky a vokály, ako keby sa mala hrávať len pri slávnostných príležitostiach. Every Breath I Take Také detaily, ako že bol Gene Pitney prvým spevákom, ktorý vystúpil naživo na odovzdávaní Oscarov, že bol jedným z mála amerických intepretov, čo nespadli na hubu ani v čase veľkej britskej invázie (1964-1966) do amerických hitparád, alebo že Something Gotten Hold Of My Heart, ktorú som doteraz považoval za retro fajnotu Marka Almonda je vlastne len zrýchleným coverom Pitneyho staručkej pôvodnej verzie, toť už len drobné prikrášlenie toľkej pozoruhodnej a, v naších končinách nevedno prečo utajenej, kariéry. To, čo ma okrem hlasu a nekonečných aranží na tých pesničkách najviac baví je akási podprahová temná stránka prítomná v každej jednej z nich, dokazujúca že hudba pre masy sa kedysi dala s plnou vážnosťou robiť v prvom rade pre hudbu a až potom pre peniaze. To je niečo, čo dnes priaznivcom Madonny, Lady Gaga a podobných bezduchých srágor určených rezignovane platiacemu publiku nemáte šancu vysvetliť. A tak ani viac nevysvetľujem. Choďte počúvať a šírte ďalej. P.S. V čase vypublikovania tohto článku si môj skromný výber z tvorby Gene Pitneyho môžete pustiť v playeri na pravej strane. Neskôr ho nájdete na tejto groovesharkovej linke.
Súvisiace články
Powered by !JoomlaComment 3.26
3.26 Copyright (C) 2008 Compojoom.com / Copyright (C) 2007 Alain Georgette / Copyright (C) 2006 Frantisek Hliva. All rights reserved." |
