Na štvrté miesto na Olympiáde treba naraz viac ako 20 hokejistov svetovej úrovne. Je nás tu dokopy 5 miliónov aj s deťmi, dôchodcami a voličmi SNS, takže nájsť v priebehu jednej generácie toľko talentov s úzkou špecifikáciou naháňania puku po zamrznutej vode s čiarami a bránkami vyzerá ako celkom slušné víťazstvo nad neúprosnou teóriou pravdepodobnosti. Zvlášť ak si to porovnáte s mohutnosťou ľudských zdrojov Ruska, USA a ďalších krajín pokúšajúcich sa o dokonalosť v tej istej disciplíne, vychádzame z toho ako krajina bohatá na talenty a s prepracovaným systémom výchovy. To druhé v poslednej dobe nie je pravda, ale nie o to mi dnes ide. Plánujem sa od hokeja, futbalu, matematických pytagoriád a ďalších odvetví, v ktorých sú Slováci na svetovej úrovni, dostať k populárnej hudbe.
V populárnej hudbe na špičke očividne nie sme. Nie sme ani len v priemere a buďme k sebe úprimní, je len málo vyspelých krajín, ktoré by svetovej, alebo aspoň medzinárodnej hudbe dali za posledných pár desiatok rokov tak málo ako my. Znamená to, že nemáme radi hudbu, alebo že by sa tu nerodili ľudia s talentom napísať dobrú pesničku a iní, s talentom ju dobre zahrať a zaspievať, tak ako sa tu rodia ľudia s talentom narážať ostatných na mantinel? Nič takého. Ten rozdiel medzi dlhodobou účasťou v hokejovej A skupine a Horehroním, Timkovcami, alebo nebodaj Desmodom ako členov našej hudobnej reprezentácie nebude v množstve talentov, alebo v tom, že by nás bolo málo. Niečo iné tu nefunguje.
Rozdiel medzi objektívne hodnotiteľným športom ako je hokej na jednej strane a hudbou na strane druhej je v tom, že v hokeji okamžite viete, ako na tom ste. Ťažko tvrdiť, že ste hrali dobre a vaša hra sa fanúšikom páčila, ak vás súper zanechal s plačom nad dvanástimi obdržanými gólmi. Argumentácia „mne sa to páči“ alebo „našim fanúšikom sa to páči“, alebo ešte horšie „predáva sa to, tak to musí byť dobré“ je však v samotnom základe tunajšieho hudobného priemyslu, alebo ako nazvať to neformálne združenie nesvojprávnych rozhlasových dramaturgov, ktorých prácu robí softvér napĺňaný poslucháčskymi prieskumami a vydavateľov fungujúcich ako podomoví obchodníci s promo materiálmi. Na rozdiel od športu, kde sa porovnaniu nedá vyhnúť, v prípade domácej hudby sa porovnaniu so zahraničím vyhýbame tak úzkostlivo, že zakaždým, keď sa niekto miestny ocitol na tri minúty na MTV, bola z toho udalosť, akoby si tú jeho pesničku už pohmkávali v redakcii BBC Radio 1.
Druhá vec je, že ani naše športové reprezentácie by sa nikam nedostali, ak by drvivá väčšina hráčov už dávno neodišla z provinčných slovenských klubov do zahraničia. Dobrí sú preto, lebo sa každý deň pozerajú na lepších, ako sú oni sami a ich kvalita potom inšpiruje deti doma. V hokejovej prípravke chcú byť všetci ako Šatan alebo Hossa, ale len málokto má za vzor priemerných hráčov tunajšej extraligy.
V presnom protiklade k tomu – slovenské hudobné talenty vyrastajú na hudbe, ktorú hrajú slovenské rádiá a ktorú tým pádom počujú celý deň okolo seba. Tak sa Elán, Team, Desmod a podobné zdochnuté trvalky stávajú inšpiráciou pre svoje vlastné klony. To, že prominentní slovenskí hudobníci dodnes odpovedajú, že ich vzorom je Sting, by bol môj obľúbený vtip, keby to bohužiaľ nebola pravda. Nič proti Stingovi, v 80. rokoch minulého storočia bol bezpochyby veľmi inovatívny, akurát je už rok 2010.
Možno sa, geneticky vzaté, u nás rodí viac hudobných talentov ako v celej Británii, ale je nám to prd platné, keď sú okamžite strhnuté do seba zakrúteným vírom tunajšej rozhlasovej kultúry, v ktorej je vrcholom kariéry Zlatý slávik, páchnuce Aurely Hudobnej akadémie zamrznutej presne na tom Stingovi a päťkrát denne rotácia na Exprese. Podľa týchto kritérií sú hviezdami No Name a Desmod, teda príšerné kapely napodobňujúce zvuk len o málo horších kapiel, na ktorých pred päťnástimi rokmi ich členovia vyrastali.
Zahraničná hudba v našom éteri je výcucom prevereného mainstreamu zvonku, teda nič, čo môže niekoho posunúť ďalej, pretože onen fádny stredný prúd akosi nie je u nás doplnený ani len ukážkami hudby, z ktorej si potichu kradne svoje postupy, aby sa vyvíjal. Ak sa aj napriek všetkému nájde niekto, komu sa unifikovanosť a spiatočníckosť slovenského éteru vyhne, narazí na ňu z druhej strany, okamžite ako začne robiť vlastnú hudbu, pretože sa dostane tak maximálne do _FM s počúvanosťou pod 2 percentá a to je dobré akurát tak na frustráciu a nie na obzeranie sa po presadení sa v zahraničí.
Povedané nazad tou hokejovou tematikou, ak by malý Chára a spol. v živote nepočuli o NHL a vraveli im, že domáca liga je maximum možného úspechu, a prípadná účasť v Českej lige je absolútne splnený sen, tak by ich na prvom medzinárodnom turnaji čakalo veľké vytriezvenie. Hudobníci na medzinárodné turnaje nechodia, takže nemajú kde vytriezvieť, zato môžu dookola fňukať o tom, ako je Slovákov málo, ako je v hudbe málo peňazí, ako nemajú k dispozícii špičkové štúdia a ako im jazyková bariéra bráni preraziť aspoň v Hainburgu a kopu iných výhovoriek, dvadsať rokov furt dookola. Skrátka, všetko zlé, len oni špička. To, že malé Belgicko dokáže už dlho produkovať úspešné alternatívne aj čisto komerčné kapely sa im musí zdať ako zázrak, teda za predpokladu, že sa o tom vôbec dozvedia. Island, kde žije menej ľudí ako v Bratislave, ani nespomínam, to už je klišé.
Paradoxne, najúspešnejší slovenský hudobný export boli interpreti euro-dance, Maduar a Lobby. Pointa bola v tom, že sa nemohli inšpirovať dovtedajšou slovenskou hudbou, lebo taká sa tu nehrávala, takže chtiac-nechtiac, museli sa učiť od tých zvonku. A keďže v ich žánri nešlo ani tak o hudbu, ako o pár jednoduchých pravidiel, ktoré bolo treba dodržať, mohli istý čas súperiť s najlepšími, aspoň dovtedy kým sa svet celej tej strašnej vlny nezriekol a nenahradil ju komerčnými vývarmi z r’n’b. Niežeby sme na to mali byť nejako zvlášť hrdí, ale aspoň to ukazuje cestu a tiež je to spomienka na obdobie, keď rádiá mali skutočných dramaturgov a tak hrali oveľa širšie spektrum svetovej hudby, ako hrajú dnes.
Dnes sme v uzavretom kruhu. Rádiá hrajú hudbu, akú si určia ľudia a ľudia chcú len to, čo už poznajú z rádií. Nie je šanca sa nikam pohnúť, najbližšie roky sme ešte stále odsúdení na zlý pop-rock, možno sa o päť rokov zjaví niekto, kto bude verne napodobňovať James Blunta a dostane Aurela aj Slávikov, tak ako sa to podarilo Smatanovej, desať rokov po Alanis Morissette. Hocijaký talent vrhnutý do prostredia, kde sú Viršík a Habera už 15 rokov považovaní za autority, bude premárnený, presne ako Cmorík, ktorý si myslí, že svet sa ešte stále ide zblázniť z Bon Jovi a zopár ďalších, očividne šikovných mladých muzikantov, avšak bez akéhokoľvek rozhľadu.
Výpadok jednej generácie chce v prípade športu štát riešiť investovaním do ihrísk a športových tried, pretože šport je asi pri reprezentácii krajiny dôležitý. V prípade hudby by pre začiatok bolo dobré nebabrať s Rádiom _FM a STV by sa v rámci verejnoprávneho poslania mohla menej venovať Horehroniu, ktorému sa venujú súkromné médiá a viac hudobnej osvete. Ale až za nejakého ďalšieho vedenia, lebo pri tom súčasnom by to skončilo externou výrobou niekde u Sarvaša.
Súvisiace články
|
