Niečo treba napísať, lenže napísať nie je čo, lebo slová sú len slovami, nimi aj ostanú a navyše ani tie slová nič nehovoria, lebo niet čo povedať. Napriek tomu niečo napísať treba a mal by som sa na to možno podujať ja, lenže ani sám neviem čo, chýbajú mi tie slová. Skrývam to za to, že píšem, že mi chýbajú, presne rovnako ako keď som včera písal správu Gabriele, dal som to tam rovno dvakrát, na začiatok a na koniec. Odpísala, že ďakuje, tak nakoniec tie slová hádam predsa len niečo hovoria.
Toto je presne ten moment, ktorý zažiť nechcete, keď sa končia všetky rozdiely, keď ste všetci na jednej lodi, veľkej, spoločnej a smutnej, keď aj Kaczyński je len človekom a ešte k tomu mŕtvym, keď nespravíte nič, môžete len súcitiť a heaven knows, že som s ním predtým odhodlane nesúhlasil prakticky vo všetkom.
Vidíte, a teraz je mŕtvy, mŕtvy tým spôsobom, ktorý onedlho niekto začne určite považovať za hrdinský, niekto za podozrivý a všetci spolu za symbolický, lebo Katyň bola zase raz Katyňou, čo mimochodom opäť raz potvrdzuje ľudskú potrebu symbolov, lebo, a to netreba zabúdať, za všetkým bola hmla a nič len hmla. Lenže symbol je symbolom a Kaczyński je mŕtvy, tým nepríjemným spôsobom, ktorým by nechcel byť mŕtvy nikto a ako by som to ani nikomu neprial.
Môžem si snívať svoje sny o Slovensku bez Gašparoviča a Fica, ale týmto spôsobom by im to neželal hádam nikto, alebo aspoň nikto pri zdravom rozume. Berúc do úvahy poľské spoločenské reálie, vznikne, s pravdepodobnosťou hraničiacou s istotou, hrdina minimálne polovicou národa nekritizovateľný a takí hrdinovia niekedy narobia viac zla ako dobra, to opäť len mimochodom. Bude zaujímavé sledovať, čo sa bude diať, keď sa tá druhá polovica národa po prvý raz ozve, že áno, pán prezident sú teda mŕtvy a my mu ešte raz skladáme poklonu, ale treba povedať, že neboli celkom bez chyby, pán prezident, to si povedzme rovno. Čo sa bude diať a či to vôbec niekto povie.
Čiže Katyň, to sa nedá nespomenúť, Poľsko má rovno dvojnásobný symbol tragiky svojich vlastných dejín a ak sa náhodou nechalo ukolísať idylickým priebehom posledných dvadsiatich rokov, história ho zase plesla do tváre a pripomenula mu, že dvadsať rokov je z hľadiska dejín nič. Katyň bude už definitívne tým slovom na K, ktoré sa v bežných rozhovoroch nespomína a ak áno, zavládne po ňom ticho. Stratiť na tom istom mieste dvakrát v priebehu sedemdesiatich rokov prakticky celú elitu národa je vec, ktorá by otriasla aj väčšími krajinami ako je Poľsko.
Lenže práve to Poľsko je výnimočné, nech sa deje čokoľvek, nezlomí ho to, tak isto ako ho v minulosti nezlomilo prakticky nič a to si ani námatkovo nemusíme uvádzať príklady, čo presne mám na mysli. Poľsko má silu, ktorú napríklad my nemáme, preto si radšej ani nepredstavujem, čo by sa dialo, ak by sa niečo podobné stalo u nás. Tú silu čerpá samé zo seba, zo svojich tragických dejín, ktoré ho naučili, že život nie je prechádzka ružovou záhradou.
Poľsko ako živý tvor ožíva práve v takýchto momentoch, existuje vo forme akéhosi spoločného ducha národa, ktorý smúti a s ním smúti aj každý a jeden človek. Poliaci smútiť vedia, majú to vlastne v historickej výbave a práve vtedy sú všetci jednotní, to oni sú tým Poľskom. Toto sú tie vlajky v oknách, ktoré nesymbolizujú nacionalizmus ale krajinu. Ak by vlastne vlajky mali mať nejaký zmysel, potom hádam práve takýto.
Tu niekde treba hľadať aj zmysel poľskej viery, včera v správach hlásili, že v smútiacom dave boli aj kňazi, ktorí ľudí utešovali a vidíte, zase sa nič nemenilo, tak ako po stáročia, aj teraz cirkev splývala so štátom a tak ako po stáročia ho v čase jeho (dočasnej) neexistencie suplovala. A my sa zase môžeme chvíľu pohrávať s predstavou, koľkí by sme sa asi tak zišli pred Prezidentským palácom, ak by sa niečo podobné stalo u nás.
Kľúčová je jedna vec: smútok sa poraziť nedá. Už len ako holá veta to vyzerá veľmi smutne, lenže to nie je len veta pre vetu. Je to konštatovanie odskúšané na jednom celom národe v priebehu storočí a áno, keď sa to napíše takto jasne, človeka až zamrazí. Keď smútok prejde, Poľsko bude späť silnejšie, lebo ten jeho smútok sa vždy premenil na životodárnu silu, hoci v histórii vyjadrovanú zo zásady povstaniami, ktoré boli zo zásady neúspešné. Ale zase ich bolo veľa a aspoň sa im ľahšie pomenuvávajú ulice. Rádoby vtipná odbočka.
A ďalej už nič. Ostáva stále tá rečnícka otázka, koľkými spôsobmi sa dá vyjadriť to veľké nič, v ktorom sa Poľsko ocitlo a ako nájsť slová, ktoré by tomu Poľsku povedali aspoň niečo.
Venované Gabriele, Justyne, mojim pedagógom v Krakove a poľským priateľom
Súvisiace články
|
