Na Humne je výborné to, že spolu pomerne bežne nesúhlasíme a ak by sme sa medzi sebou nejako bližšie poznali, viem si predstaviť množstvo zápalitých a nikam nevedúcich debát. To by bolo sveta žiť, lenže sa nepoznáme takmer vôbec. Aj tak si tu ale každý môže napísať svoje a ostatní, vrátane autorov, môžu nesúhlasiť, čo sa mne napríklad aj bežne stáva. Nehladkáme našťastie jeden druhému brušká a neprikyvujeme si, akí sme každý jeden a všetci spolu úžasní.
Ako teraz, napríklad. V zásade s Radovým posledným článkom súhlasím, má pravdu, ktorú by dokázal poprieť zrejme len niekto, koho politická korektnosť skorigovala natoľko, že úplne stratil súdnosť. S podstatou sa nesúhlasiť nedá, rovnako ako nie je nemiestne konštatovať, že sú témy, ktoré sú in a potom sú iné, ktoré in nie sú. Pravda to je, len si myslím, že celé je to troche komplikovanejšie.
Tak teda Novinárska cena. Mňa nominovali za písanie o Kosove. Keď som do toho Kosova išiel, vedel som, že z toho môže byť dobrý materiál, jasné, že som to vedel, klamal by som, že nie, lenže hocijaká nominácia je iba nepodstatnou dohrávkou toho, čo som tam zažil a čo doteraz neviem zhrnúť do pár slov. Pri treťom pohári vína o tom občas mávam monológy, ktoré nikoho extra nebavia a raz, keď aspoň na nejakých pár slov prídem, napíšem o tom na blogu článok. Pravdepodobne bude mať vysokú karmu a v diskusii mi všetci budú písať, že som to pekne napísal.
Áno, bol som v Kosove, ale to, čo na ňom bolo najdôležitejšie, sa slovami opísať nedá, to musí každý zažiť. Veľa vecí som za ten mesiac pochopil a pravdepodobne som po ňom mierne upravil pohľad na život. Nejaká Novinárska cena je v tomto kontexte skutočne úplne bezvýznamná a celkom určite to platí aj pre mojich dvoch spolunominovaných. To, čo napísali, svojim významom (minimálne pre nich) ďaleko presahuje význam (akéhokoľvek) ocenenia. Potešila by, jasné, že áno, ale napríklad to, o čom som písal ja, má pre mňa rádovo vyššiu hodnotu. Tie články sú totiž, okrem iného, aj spomienkami.
Iste, v súvislosti s víťazmi, ktorí Radovi tak vadili, sa môžeme spýtať, čím presne tá Novinárska cena teda má byť. Ak má oceňovať iba úroveň článkov / blogov / relácií, víťazom mal byť niekto úplne iný, ani Janette Maziniová, ani ja, ani Roman a Daniel Baránekovci. Sú ľudia, ktorí na blogu píšu lepšie a zručnejšie. Ak je tá cena, na druhej strane, chápaná v nejakom spoločenskom kontexte a aj v kontexte témy, čo je teda viac než jasné a vlastne aj logické, víťazi v podstate iní byť nemohli. Lenže, a tu sa s Radom zásadne rozchádzame, nejaké výsledky Novinárskej ceny sú podľa mňa len symptómom niečoho úplne iného, hlbšieho a ako to už býva, zakoreneného v politike.
Existuje cigánsky problém alebo rómska kriminalita, podstata ostane nezmenená, nech to nazveme hocako. O názvy tu vôbec nejde, hoci handrkovanie o nich príjemne dokáže zastrieť to, že podstata problému sa nerieši. Absencia reálneho riešenia a keby len to, ale absencia aj akejkoľvek čo i len trochu ucelenejšej a dlhodobejšej koncepcie, to je ten problém. Neponúkam riešenie, nie, len vravím, že keď ho raz riešiť začneme a on potom niekde v ďalekej bájnej dobe možno zmizne, budeme všetci písať o krásnom svete a aj Janette bude môcť písať o niečom inom. Čo, mimochodom, platí aj pre nás, ostatných dvoch nominovaných. Ak by sa gayovia bežne nestretávali s tým, čo bolo opísané v druhom článku, ak by Kosovo na tom nebolo tak, ako je, ani my by sme neboli nominovaní. Ergo, ak by sme všetci traja nemali tému, rozumiete, takú trochu tabu, trochu pichľavú a zároveň zaujímavú, nikto by o nás nezakopol a ocenený by bol niekto, kto by ju mal.
Keď ale výsledky Novinárskej ceny dáme do kontextu neriešenia rómskej integrácie, vyjde nám výsledok. Nepotešujúci, krutý k dotknutým víťazom, ale podľa mňa jeden z tých skutočných. Ich ocenenie je totiž akýmsi uľahčeným odfúknutím si, že vôbec existujú, dvaja, traja, štyria, že vôbec, chvalabohu, máme koho z ich radov oceniť, tak to aj rýchlo spravíme. Toto jednanie je podvedomé, ale osobne som presvedčený, že konkrétne vo vzťahu k rómskym autorom aj reálne existujúce. Ich ocenenie slúži nášmu dobrému pocitu.
Chápete, nemáme koncepčné riešenie, tak sa uspokojíme aspoň s týmto malým kúskom, ktorý nič nestojí a účelu poslúži. Také pekné plyšové zvieratká si z nich vyrobíme, môžeme ich kedykoľvek nejakou tou cenou opäť pohladkať, ale tak naozaj k nim úprimný vzťah nemáme. Mám na mysli spoločnosť, nie jednotlivcov a to si píšte, že oni to podvedome cítia. Cenu odovzdáme, môžeme sa ďalej presviedčať, že to predsa nie je také zlé, ak oni - dvaja, traja, štyria – existujú a môžeme aj ďalej nič nerobiť. Samotnú Novinársku cenu za to viniť nemožno, ona je len jedným z mnohých prostriedkov na udržiavanie tejto ilúzie. Tá ilúzia je pekná a lepšie sa pri nej zaspáva.
Súvisiace články
|
