Všímam si to už dlhšie. Postupne opúšťam liberálne názory, stáva sa zo mňa puritánska konzerva, ide ma rozdrapiť z ľudí a ich správania, ale jedného dňa sa na toto všetko ozaj vykašlem a odídem preč, preč, za životom, ujdem z reality za niečím skutočným, len hory, lesy, lavička na priedomí a výhľad, ten výhľad!, strapatá krava a pes Montag. Nemá to tu význam, lebo ľudia sú ovce, obyčajné stádo, nemyslím si o nich nič dobré, ich hromadný výskyt v podobe más vôbec neuznávam, veď to len prežúva, konzumuje, méka, béka a chniape sa po sebe. Sex, moc a peniaze vládnu svetu, nič dobré z toho nemôže vystať, všade povrchnosť, plytkosť, prázdno, duté hlavy a životy, duní to a ozýva sa na každom kroku, ale im to znie ako hudba, pretože tú skutočnú nikdy nepočuli.
Každý je slobodný, a to je dobre, no čo z toho, keď si ten obyčajný človek, Jozef Mak na zápraží 21. storočia, nič neváži, keď nepozná úctu, rešpekt ani zodpovednosť, keď dupe po vznešených ideáloch, a to všetko v mene svojej slobody, ktorej má stále plnú papuľu. Oháňajú sa ňou všetci, demokracia a sloboda myslenia, prejavu aj konania, a pritom si bohorovne myslia, že tá ich je najviac. Aj moja sloboda je veľa, no neobťažujem a neobmedzujem ňou druhých. Ak náhodou áno, tak sa ospravedlním a zaleziem späť do ulity. Zvykla som si a nebliakam často, ako je to tu celé na milú Jarmilu, ale tentoraz mi od jedu navrela žila na čele a nedá mi to, musím si zamoralizovať.
Nieto hodnôt v dnešnom svete. Ľudia sú samé klamstvo, podvod, korupcia. Potom nikoho nemôže prekvapiť, že ukážkoví zlodeji sú na najvyšších postoch tohto štátu a nič sa s tým nerobí. Hnije to tu od základu, od toho obyčajného človeka, ktorý sa iba prispôsobil zákonu džungle, hrabe, klame, upláca, len aby prežil. A má veru ťažký život, padá to na neho zo všetkých strán, zdierajú ho a žmýkajú, do toho začne zdravie štrajkovať, je to bieda. Ako sa svet správa k nemu, začne sa i on k svetu. Šíri sa to ako mor, môžu pán farár v kostole kázať o pokore a pokání, keď vonku treba bojovať. A zdá sa, že legendárne Desatoro je tiež už tak trochu prežitok, chcelo by to aktualizáciu.
Najhoršie je, že tým napáchla už aj tvorba, ktorá sa niekdy pri dobrej vôli dala označiť za kultúru či umenie. Náročný divák/poslucháč/čitateľ, známy tiež ako snob či elitár, si už zvykol, že médiá prezentujú karaoke, tancujúce herečky, grgajúcich chlapcov a moderátorov veľkolepých show ako to najlepšie, čo doma máme. To už nie je ani stará dobrá produkcia velikánov klišé a priemeru, ktorí vyhrávajú Slávikov a Otov. Dakto šikovný onehdá nabaláchal tomuto ľudu, že má talent a on tomu naivne uveril, dokonca sa mu úloha cvičenej opice zapáčila. Dobre, nech si teda národ kvíli a vrtí hnátmi do rytmu. Pri Gutenbergovi, ale aspoň od kníh nech dajú tvorivé masy paprče preč!
Kým totiž pred kamerami dav predvádza svoju vizáž, schopnosti a danosti, v písanom texte exhibujú myšlienky. A keďže priemernému človeku morálka postupne odumiera, nič hodnotné do svojich textov nemôže nasúkať. Navyše, každý kvalitný autor niečo podobné poza humná obíde, a tak spoločné písanie románov a poviedok stojí na obyčajnej gramotnosti a chabej schopnosti vyfabulovať príbeh. Avšak šikovný obchodník sa nedá odradiť, všetky spomenuté neveselé skutočnosti spojí a ešte tento úpadok podporí. Napríklad projektom Poviedky o nevere.
Prípadnému smelému návštevníkovi internetovej stránky tohto osvieteného projektu odporúčam, aby sa hneď lačne nevrhol na texty (nie, nemôžem nazvať poviedkami), ale aby si najskôr spestril svoj život anketou či faktami o nevere, ktoré chcel vždy vedieť, no bál sa ich vygúgliť.
Nie každá kniha je dobrá, aj v literatúre je neskutočné množstvo balastu a zbytočností. Ešte viac je toho na blogoch, no tento počin je pre mňa úplná žumpa.
Už len preto, že nevera je sex, občas nejaké city, ale nepochybujem, že to ide aj bez nich, a sex predáva, takže z môjho pohľadu je to len zárobková činnosť ryžujúca na traumách a nešťastí. Skupinovoterapeutická rovina je tu zjavná, trčí z toho, oči kole, však už len ten názov, Poviedky o nevere, o nevere, panebože!
Veď kto sa do toho môže zapojiť? Jedine človek, čo neveru z nejakej pozície prežil. Neviem si predstaviť, že by niekto o tomto spoločenskom fenoméne písal len tak z pasie. A čítať to bude zase len nešťastná duša, ktorá zažila a neprekonala. Človek majúci v láske knihy, a to aj tie malé paperbacky s farebnými obálkami, to podľa mňa čítať odmietne. Pretože náročný a hádam aj nenáročný milovník akéhokoľvek umenia hľadá krásu, dokonca aj v celej tej ošklivosti a v smutných príbehoch a obrazoch, nejakým spôsobom to musí byť krásne, áno, aj hodnotné, nevzďaľujúce sa morálke a etickým normám. Sú knihy smutné a plné zla, no sú umením, lebo z nich necítiť samoúčelnosť a sebaľútosť. Obohacujú, pretože prinášajú zážitok. Dostávajú sa do duše postupne každým slovom, nie násilím. Poviedky o nevere písané spôsobom slohového cvičenia nič z tohto nemôžu splniť už z princípu svojej idey a fungovania.
Nevera je poklesok. Klamstvo. Podvod. Ako skutok, ktorý je maximálne ponižujúci pre partnera, čo doma čaká s teplou večerou a nič netuší, ju nekompromisne odsudzujem. Nevera je dôkazom, že ľudia, dokonca ani tí najbližší, manželia a partneri, nevedia, čo je úcta. Nevážia si nič a nikoho, šliapu po svojich vzťahoch, po citoch, slobode a právach druhých.
Pravdou však je, že nevera prekvitá a stáva sa bežnou záležitosťou. No to ešte neznamená, že je to v poriadku. A že by sa tým mali zaoberať obdobné projekty, ktoré aj tak nemajú svoje opodstatnenie. Pre grafomanské masy sú tu predsa blogy, tam sa môžu slobodne vyblázniť. I ja mám. Literatúru nechajme spisovateľom.
Človek, ktorý však už má tú moc, že k národu prehovára prostredníctvom knižného textu, by občas mohol prehodnotiť svoju bájnu morálnu povinnosť a byť v niečom vzorom. Pretože ľudia sú ovce, nerozmýšľajú samostatne a vždy potrebujú niekoho počúvať. Ťažiť z tých najhorších stránok súčasného životného štýlu, zneužívajúc na to literatúru, mi pripadá zvrátené. Neveru považujem za tragédiu v živote každého, kto kedy trpel tým, že jeho partnerovi či rodičovi sa priplietla medzi nohy. A zdá sa mi, že tento biznis projekt vypisovania o nevere pseudoumeleckou formou to zľahčuje, už len otázka v tej ankete, podeľte sa o zážitky!, och, tak veľmi to zľahčuje. Toto nám tu vážne nie je treba.
A teraz ešte viac utópie. Kým podobné projekty nevykapú na svoju zbytočnosť, mohli by občas priniesť aj kúsok radosti, svetla, skutočných emócií. Keď už niekto nevie, kam posunúť svoje marketingové aktivity, nech vážne radšej zbiera na základných školách slohové zošity s prácami o prázdninách u babičky a osobe, ktorú majú deťúrence najradšej, a potom to vydáva. Tam nech striehnu na talenty a rozvíjajú ich skôr, ako začnú fetovať, kradnúť, podvádzať, či sa inak zaradia do davu.
S nadšením by som prijala čokoľvek pozitívne, aj zborník poviedok proti nevere by bol stokrát lepší. Plno nešťastia je v tomto svete, aspoň v knihách by mohol pospolitý ľud nachádzať niečo iné, čisté, nejaký ten ideál, ostrovček pozitívnej deviácie. Keď už sme teda dovolili, aby z nich čoraz viac mizla kvalita a umenie.
Voľakedy som chcela zachrániť a spasiť tento svet. Vtedy mi ešte vlastné názory nepripadali ako handicap, dnes mám ale pocit, akoby som šírila posolstvo nejakej sekty. Pritom iba bránim slušného človeka. Nahnevaná a smutná som zo všetkého, čo sa deje, z ľudí, politiky, komercie, úbohých štandardov. Netúžim nikomu nič brať, nech si každý robí, čo chce, ale nech si aj uvedomí, že tým sa to ešte nekončí. Menej nevery a viac humanizmu a hĺbky by si zaslúžila tá naša sloboda.
Súvisiace články
|
