Ako prognostik by som sa neuživil. Nepochyboval som totiž, že s Talianm prehráme, nevidel som dôvod prečo by to malo byť inak a kto ho videl, zrejme si mýli pojmy s dojmami. Viera nie je dôvodom. Ani ako fanúšik by som sa neuživil, lebo patrím presne do tej skupiny, ktorá fandí, keď sa darí, nadáva, keď sa nedarí a dokonca sa za to ani nehanbím.
Aj napriek tomu, že som, ako ukázal tento zápas, úplný amatér, stále si osobujem mať názor, že to, ako sa Weiss k novinárom správa, je nemiestne. Vlastne presne takýto článok to aj mal byť, o tom, aké to je celé zlé, o tom, ako sme za posledný polrok odohrali presne jeden dobrý zápas a aj to s Kostarikou. Tiež o tom, že tréner vytrvalo stavia svojich obľúbených hráčov a keď už v kluboch nehrávajú, aspoň v repre im dá výbeh. Všakže Janko Ďurica, Robo Vittek a Janko Kozák, vyhodený za sezónu z dvoch rôznych klubov. Taký mal byť, ale potom to naši celé pokazili, lebo vyhrali nad Talianmi.
Na radostnejšiu nôtu asi toľko, že vyhrať nad Talianmi je strašne cool, lebo vyhrať nad štvornásobnými majstrami sveta je cool samé osebe, ďalej je cool byť od nich lepší celý zápas a ešte o trochu viac cool je, že oni idú domov a my ďalej. Päť miliónov futbalových Jozefov Makov porazilo šesťdesiat miliónov síce nie Michellangelov, skôr Macchiavelliovcov, ale nie je to o nič menej úžasné. My, kde futbal stále súperí s hokejom sme porazili tú krajinu, kde futbalu môže z národných športov konkurovať len mafia. Proste cool a mne to pripomína, že je načim začať zisťovať, s kým to vlastne ideme hrať.
Inak sa samozrejme naplnil sen nás všetkých, reprezentácia niečo podobné ešte nikdy nedosiahla a to je tiež strašne cool. A mne, v kúte učupenému kritikovi, ktorý bol skeptický aj pred olympiádou a nazýval to zdravým rozumom, sa naplnil ešte jeden sen. Jedného dňa totižto, keď budem už dosť veľký a šikovný, budem písať ako Nick Hornby. Je mi jasné, že nie až tak celkom ako on, lebo je predsa len o kúsok viac cool ako ja, ale minimálne o jednom snívam.
Fever Pitch. Neviem, či ste niekedy túto knihu čítali. Je o futbale a práve preto by ste si ju mali prečítať práve všetci vy, ktorí ten futbal radi nemáte. Je o futbale, ale je hlavne o všetkom ostatnom, o čom neprezradím, aby ste ju naozaj prečítali. Presne takú som chcel jedného dňa napísať, žáner by sa volal futbalová beletria a bola by úžasná, lenže takou by aj potichu ostala a okrem toho by ešte ostala úplne neznáma. Nemáme takú kultúru ako Briti, zápasy si nepamätáme a treba povedať, že oprávnene, pretože si ich niet prečo pamätať. V našich končinách to nefunguje tak, že spomeniem zápas a všetci si vybavia kde boli, čo boli a čo cítili, pričom všetci cítili tú kolektívnu transcendentálnu radosť / sklamanie.
Takéto spomienky nemáme, ale pomaly, neisto sa rodia. Mnohí si možno pamätajú, čo robili, keď sa futbal hral v poľskej víchrici, ale ešte stále naša kolektívna pamäť nie je dosť silná a vlastne ani nie je futbalová. Máme preto každý jeden svoje súkromné pamätné zážitky, môj je napríklad ten, že kedysi, ešte za blahých čias Moravčíka a Dubovského, hrala reprezentácia v Krompachoch s miestnymi. Neviem prečo a neviem kedy, ale muselo to byť dávno, lebo ľudia tam vtedy ešte mali prácu a prišli sa na nich pozrieť. Bol som tam aj ja, už si nepamätám prečo, ale pamätám si, že hlopi prehrali šesť jedna a aj tak všetci tlieskali. Mama sa cez polčas stratila, dostala sa na tribúnu a tam lokálnym štamgastom rozprávala, že je manželkou trénera už neviem ktorého veľkokľubu, v jeho mene sleduje hráčov a oni jej to uverili. Bolo to niekedy na jar, bola zima a blato, mal som na sebe zelenú vetrovku a viac si už naozaj nepamätám.
Takéto spomienky teda mám, ale inak si nepamätám nič, len pomerne veľa pomerne zdrvujúcich prehier, ktoré sa nám pritrafovali a o tom sa kniha píše ťažko. Teraz je to tu, je to všetko zabudnuté, toto je history in the making. Sme cooloví a ak si na zápas s Poliakmi spomínajú mnohí, na Talianov si bude vždy každý. Stalo sa to dnes, je to úžasné a ja konečne budem mať deťom o čom rozprávať. Že celý prvý polčas padal stream a dvadsať minút pred koncom som si musel ísť pre zviazanú diplomovku, takže som videl iba dva góly z piatich a nič z toho aj tak nekalí moju radosť z víťazstva. Toto im budem hovoriť a rokmi to hádam trochu prikrášlim. A ak budú takéto spomienky pribúdať, jedného dňa možno na slovenskom trhu pribudne jedna futbalovo beletristická kniha.
Súvisiace články
|
