Opäť ma prebudili tie sny, nikdy si ich nepamätám, no ten pocit, čo vo mne zanechajú je vždy ten istý. Za posledný týždeň je to už tretí raz. Chvejú sa mi ruky, v ústach mám vyschnuté, pyžamo je celé prepotené a nemôžem zaspať. Začínam nenávidieť strop v spálni, musíme ho premaľovať, prelepiť plagátmi, alebo tam dáme zrkadlo, ale na tú belobu sa už viac dívať nemienim. Miška sa v noci netrápi, spáva dobre, ani teraz si nevšimla, že som hore.
Musím sa napiť vody. Obratne, potichu vyleziem z postele, nepotrebujem si zasvietiť, viem presne, kam klásť nohy aby parkety tohto starého bytu bolo počuť čo najmenej.
V kuchyni si najprv opláchnem tvár, odpijem pár dúškov z tečúceho prúdu, a až potom si s plným pohárom sadnem za stôl. Opriem sa do stoličky, pričom sa mi chladivá košeľa pyžama nalepila na chrbát, zhíknem a prudko dýcham, o chvíľu sa ale telo s chladom vyrovnalo, a cítim sa príjemne.
Zakloním hlavu, kloktám si hrdlo a keď prehltnem, nastáva chvíľkové ticho, ktoré prerušil tikot sekundovej ručičky. Zvyšné dve ukazujú pol piatej a mne ostáva pár hodín do začiatku vyučovania. Myslím, že sny sa mi zmenili na mory, kvôli škole, kde učím telocvik a angličtinu. Cez niekoho sa celý zbor dozvedel o mojom vzťahu s Miškou. Nemôžu ma tam nechať, byť zlým vzorom deťom, po polroku zamknem svoj kabinet posledný krát. Nepoviem jej o tom, kým si nenájdem inú prácu a nevychválim nové miesto tak, že bude vyzerať ako to najväčšie šťastie čo ma v živote pristihlo. Aj keby to mal byť predaj v trafike.
Chvíľu si rozcvičujem krk, dopijem vodu a idem sa prezliecť. Potrebujem zo spálne tepláky a mikinu. Nehlučne otvorím, natiahnem ruku k stoličke, cez ktorú sú prevesené, potiahnem najprv tepláky, potom mikinu s kapucňou a jemne za sebou zavriem. Vyzlečiem si pyžamo, hodím ho na gauč v obývačke, rýchlo sa navlečiem do športového, zvesím kľúče z vešiaka a idem si zabehať. V ušiach mi začína hrať Daft Punk, album Discovery.
Ulicami našej štvrte prebieham rýchlo, okolo starých garáži, kam teraz chodia žiaci fetovať, poza miestny futbalový štadión, dve posledné bytovky a som v parku. Parkový okruh má v jednom mieste stúpanie, ktoré spestruje monotónnosť behu po rovine a dáva príležitosť zabrať iným svalom. Na jeho vrchole rastú stromy so spílenými vrcholcami, aby ponad ne bolo vidieť zvyšok mesta, spočiatku zahalený vo svetle noci, benzínových púmp, pouličných lámp a prvých rozsvietených okien. Asi v polovici behu začína vychádzať slnko, ktoré s každým okruhom rozžaruje zhasínajúce mesto, v parku sa objavujú psíčkari a dôchodcovia, idúci si po svoje čerstvé rožky, s vedomím, že už predtým vylúštili tri švédske krížovky. Bolo to dávno, keď sa mi naposledy podarilo, ísť si takto skoro ráno zabehať. Po vysvedčeniach to bude možno častejšie.
Nevládzem zabehnúť tak veľa ako kedysi a cestu od garáži domov dokráčam, predkláňam sa a zhlboka dýcham. Svaly na lýtkách mám napnuté, srdce mi bije rýchlejšie a s nepravidelnou rytmikou vzpružuje celé telo.
Keď odomknem, v chodbe sa Miška v tom svojom pohodlnom, bledomodrom pyžamku opiera o stenu, práve vstala. Objíme ma ešte so zavretými očami, cíti pulz môjho tela. Rukou mi siahne pod tepláky, na tie spotené miesta, vie ako sa mi to páči, vie že po športe to mám najradšej, vie čo má robiť, aby sa jej moje telo behom chvíľky úplne odovzdalo. Zachichoce sa, tou istou rukou ma pinkne po nose, letmo ma pobozká na pery, lebo si ešte neumyla zuby a odíde do kuchyne.
Po sprche sa spolu naraňajkujeme, jeme nakrájaný banán v jogurte a kým upíjam z horúcej voňavej kávy, rozpráva mi o obraze, čo má rozmaľovaný. Ukázať mi ho ale chce, až keď bude hotový. Hovorí o dojmoch, ktoré v nej zanecháva a aké si myslí, že by mohol vyvolať vo mne. Keď mi ho napokon ukáže, budem presne vedieť ako sa mám tváriť.
Vnímam ju ale len sčasti, celý čas strávený pri rannom stole aj celou cestou do školy rozmýšľam nad blízkou budúcnosťou, tvár mám zachmúrenú, no bleskovo vyčarujem prvotriedny úsmev keď na mňa deti na chodbe, v škole volajú:
- Dobrý deň, pani učiteľka!
- Dobré ráno deti, ešte je ráno!
Súvisiace články
|
