“Podstatu krásy futbalu pochopíte v momente, keď uvidíte, ako hráč prihrá do voľného priestoru, kde je zrazu druhý hráč, ktorý tam ešte pred dvoma sekundami nebol, ktorý šprintuje a bez toho, aby sa pozrel, alebo aspoň kúsok spomalil, prihrá dozadu tretiemu hráčovi, ktorého určite nemohol vidieť a ten tiež šprintuje a bez toho aby spomalil, prihrá rýchlosťou povedzme 90 kilometrov za hodinu loptu rovno na hlavu štvrtého hráča, ktorý prebehol celé ihrisko, aby sa dostal tam, kde práve je a tiež v plnej rýchlosti vyskočí a hlavičkuje loptu neuveriteľne presne a prudko do odkrytého rohu brány, práve tam, kde ju brankár úplne podvedome predpokladal, a s vypätím všetkých síl chytil. A celá táto ukážka dokonalosti, sily a techniky a vytrvalosti a koncentrácie a rýchlosti sa na výsledku zápasu nikdy neprejaví a na druhý deň bude všetkými zabudnutá. V tom tkvie tá krehkosť a esencia futbalu.”
Takto nezabudnuteľne a výstižne to vystihol niekto natoľko nezabudnuteľný, že som jeho meno nikdy nevedel, určite však pracujúci v National Geographic, lebo odtiaľ Peťa ten článok mala. Ten niekto sa podujal na dopredu prehratú bitku, chcel Američanom vysvetliť, prečo je soccer naúžasnejšou hrou na svete, samozrejme, že sa mu to nepodarilo, hovoríme predsa o Američanoch, ale aspoň za mňa povedal niečo, čo už roky povedať chcem, len som nikdy nevedel ako. Pri tých najdôležitejších veciach mi vždy chýbali slová.
Kedysi som mal kamošku a dnes som si na ňu spomenul. Žije v Londýne a roky sme sa nevideli, zato keď sme sa videli naposledy, mala roky anorexiu. Sedel som u nej doma, mal som jej niečo povedať, ale aj vtedy mi slová chýbali. Predtým sa smiala stále a potom sa už nesmiala nikdy, nie preto, že som jej nič nepovedal, skôr jej tak celkovo chýbal dôvod na úsmev. Zmizli sme si navzájom zo života. Kedysi sme boli fakt kamoši, dnes už nie sme nič, dokonca ani na Facebooku a to už niečo znamená. Viem, že žije a ak sa vám to zdá málo, len pripomínam, že v jej prípade je to víťazstvo. Koniec emocií, návrat k esencii.
Nepozerajte veľké šlágre, väčšinou za nič nestoja a aj tak ich vyhrávajú Nemci. Pozerajte Uruguay s Ghanou alebo Paraguay so Španielskom, tam sa tá esencia skrýva. Sú tam nervy, nadľudské výkony s hlboko ľudskými chybami, drámy až do trpkého konca a ak ani potom futbal milovať nebudete, viac vám už ponúknuť nedokážem.
Viac sa ani ponúknuť nedá, čo by ste asi tak chceli? Predstavte si poslednú minútu posledného predĺženia, na vašu bránu smeruje lopta a vy ste zhodou okolností na bránkovej čiare. Nie ste síce brankár, ale rukou to aj tak vyrazíte, dostanete červenú a kope sa penalta, lenže to nie je nič, práve ste vykonali vyššie dobro v mene republiky. O pár sekúnd neskôr ste ghanský útočník a idete tú penaltu kopnúť, už to chcete mať za sebou, lebo hneď ako ju dáte, rozhodca zapíska koniec, vy budete hrdina a vaša krajina postúpi. Vy to viete, tak sa rozbiehate, nech teda už teda tým hrdinom konečne ste, lenže hop, dorici, triafate brvno, gól to nie je a sudca aj tak koniec píska. Nakoniec na jedenástky prehráte a už vôbec žiadnym hrdinom nie ste, ostane vám len neveriaci pohľad niekam, kde aj tak nič vidieť nebudete, lebo polovica futbalových skautov si vás práve škrtla z notesov pre nespoľahlivosť v kľúčových momentoch.
Alebo môžete byť paraguajský útočník a tiež práve kopete jedenástku. Tiež ju nedávate a aby to bolo ešte horšie, hneď z ďalšieho útoku sa kope aj na druhej strane, toto je penaltový rozstrel v riadnom hracom čase. Ten zmrd navyše aj dáva gól a z vás je úplný antihrdina, lebo ste to celej krajine pokašľali, pokazili ste historický postup. Našťastie rozhodca nie je až taký zmrd ako sa zdalo a penaltu necháva opakovať, ten zmrd, ktorý je zmrd, lebo kope na vašu bránu, nedáva gól a teda možno ani až taký zmrd nebude. Aj vy ste o trochu menším antihrdinom a to všetko v priebehu jednej minúty, stále je našťastie nula-nula.
Ešte ani nie je finále a emócií už aj tak bolo viac ako v troch sériách priemernej telenovely, to všetko navyše úplne zbytočne, lebo aj tak to nakoniec vyhrajú chladní a strojoví Nemci, ktorí už v posledných rokoch vlastne vôbec chladní a strojoví nie sú. A ak vám ani toto nestačí, ste necitliví diletanti, ktorí s radosťou čumia na vyfabrikované shows ale skutočné emócie ich nezaujímajú. Alebo vám je futbal úplne ukradnutý, čo je plne legitímny postoj, ale vôbec sa mi nepáči.
Súvisiace články
|
