V diskusii k článku Keď raz budem jak Nick Hornby sa objavilo moje meno, a to sa veru neoplatí brať nadarmo. Školu života som sa vidieť nechystal, ale keďže pre svojho čitateľa som ochotný a schopný dopustiť sa hocičoho, stačilo málo a už idem. Veď prečo aj nie, keď Hornbyho mám veľmi rád? Ako spisovateľa, a keď už scenáristu, tak k filmom podľa jeho literárnych predlôh?
Lebo Škola života je mi cudzia, vôbec prvý krát Hornby napísal scenár podľa predlohy niekoho iného a to ma veľmi nezajíma, ale čo je dôležitejšie, nechystal som sa, lebo Škola života jednoducho nie je filmom, aké programovo vyhľadávam. Robotov v nej niet, nič nevybuchuje ani v náznaku, triky žiadne, prsatice žiadne, vo finálnej akčnej scéne sa len reční, tak k čomu budem jesť pukance?
K ničomu.
Lenže vôľa čitateľova je posvätná a tak som na Školu života šiel, aj som ju odpozeral a aj mám k nej čo povedať, lebo, keď už sme pri tom, to je ďalšia moja charakterová anomália. K všetkému mám čo povedať, keď už na to príde reč a niekedy, aj keď nepríde. To potom za chvíľu sedím v miestnosti sám a rozprávam až kým mi nedôjde, že všetci už sú poldruha hodiny kdesi inde.
Ale k veci, Škola života je drámou postavenou na tom najbanálnejšom poznaní – a síce, že keď veci vyzerajú až príliš dobre, kdesi bude problém. V desiatej minúte filmu má teda divák jasno. Šikovná, cieľavedomá, múdra študentka, chystajúca sa na Oxford, sa nechá zviesť, najprv autom, potom duševne a nakoniec fyzicky, starším, ale stále mladým mužom, ktorý síce nie je najbystrejší, ale disponuje šarmom i prostriedkami na to, aby ako bystrý vyzeral. Môže mať tak okolo tridsať, on, ona má šestnásť a zobe mu z ruky, ako to už v takýchto prípadoch býva. Nedbá spanilá dievčina varovných signálov, užíva si bohémskeho života, nakupuje obrazy, počúva vážnu hudbu a jazz a hovorí po francúzsky, čím sa v tomto polroku už po druhý krát dostávame k najzásadnejšiemu problému tohto polroku. Francúzsko.
Sartre, čierne roláky a čierne kostené rámy na okuliare, cigarety bez filtra, nudné čiernobiele filmy a socializmus. Francúzsko, ktoré je v Škole života pre šestnásťročnú Britku s intelektuálnymi ambíciami tou najväčšou métou, symbolom všetkého, čoho sa jej doma nedostáva. Vášeň, ľahký odér frivoľnej dekadencie, existenciálny hedonizmus, umelecká tradícia Parnassu, piť víno, gittanesky fajčiť, hĺbať a viesť múdre prázdne reči.
A potom, keď už je cieľová páska nadohľad, príde zásadný dramatický zvrat a divák sa vlastne nedozvie, ktorá cesta je lepšia. Teda dozvie, ale to morálne ponaučenie je natoľko učebnicové, že človeku sa bridí, napriek tomu, že mu vraví z duše.
Príbeh Školy života je zlý, bez nápadu, bez invencie, ako začne, tak skončí, neprevracia žiadnu banálnu pravdu, nenabúrava ju, nespochybňuje, čím celkom jasne dokazuje, že nie je Hornbyho fikciou, ale Barberovej smutnou životnou realitou, respektíve, jej filmovým spracovaním. To, čo je na ňom dobré – dialógy, scénosled, pokojne môžeme prirátať Hornbymu k dobru, ale pachuť nezmizne.
Škola života / trailer
Aká pachuť, čoho pachuť? Pachuť zbytočného príbehu v inak výbornom filme. Režisérsky výbornom, vzhľadom k limitom predlohy výborne napísanom, s veľmi presnou, aspoň sa nazdávam, dobovou atmosférou, ktorej pomáha precízna výprava a s vynikajúcimi hereckými výkonmi všetkých zúčastnených. Vôbec mi napríklad neprekážalo, že on vyzerá trocha ako Ewan Mc Gregor a ona trocha ako Katie Holmesová, (s tým sa aj tak nedalo nič robiť, lebo tamtí herci v tom filme sa na týchto dvoch tu spomenutých jednoducho fyzicky podobajú), lebo hneď ako začali hrať, a hneď začali hrať, oná vonkajšia podobnosť celkom prestala vyrušovať. V scénach, v ktorých sa spolu na plátne ocitli ten chlapík ponášajúci sa na McGregora a Alfréd Molina, hrajúci otca toho dievčiska nespratného, môžeme dokonca pokojne vravieť o hereckom koncerte, exhibícii malých subtílnych gest a výrazov postihujúcich celú emocionálnu psychologickú škálu. To sa mi páčilo, veľmi, dobre že som šiel.
Ale na filmy s robotmi, kde to vybuchuje až pukance lietajú to jednoducho nemá a na tradičného Honbyho už vôbec nie.
Odpoved je ano, pokial budes fungovat ako vibrator s pridanou funkciou penazenky :D
P.S. a ano aj tak ti bude hovorit ujo
Taras
stefano 14-07-2010 22:37:34
bude, ale bude ti pri tom hovoriť ujo.
paanda 14-07-2010 10:52:17
aj ja dakujem za tuto obetu, ked uz priniesla take pozitivum v podobe Malickovej recenzie:)
liliana 14-07-2010 10:04:08
ach, dakujem za tuto obetavost. cenim si ju. aj by som dako oplatila, keby som vedela ako - ale vlastne, prestanem uz vyzadovat dalsie recenzky, zatial to nikdy nedopadlo dobre. :)
Taras 14-07-2010 00:42:43
A to až budem mať tridsať, tiež mi bude nejaká šestnástka zobať z ruky?:-)
