| Letné skice |
 |
 |
 |
| Written by Anna Vlčková | |||||
| Sunday, 18 July 2010 21:00 | |||||
|
Prichádza stará mama s maslovým pečivom a plnými ústami informácií, informácie sa z nej postupne dostávajú von, zbavuje sa ich, ústa jej vysychajú, potrebuje vodu, jeden, dva glgy. Po hodine odchádza, lúči sa dlho, trvá to dlhšie než samotná návšteva, ešte toto, aha, topánky mám tu a nabudúce mi prines med, veľa medu, nech mám pre starého otca do brusnicového čaju.  Med prinesiem, bude ťažké odniesť ho až do bytu na siedmom poschodí, nebudem vládať a budem rátať kroky, ešte koľko, ach, ešte toľko, zazvoním pri dverách a poviem si ako vždy, keď do bytu prídem, že je tam príjemne na návštevy, ale nepríjemne na každodenný život. Z bytu vyžaruje spomienka, ktorá nie je spomienkou mňa, je súčasťou abstraktného rodinného dedičstva, byt je mojou estetickou túžbou, knižnica plná kníh, pávie perá vo vázach, pohľadnice z Austrálie a z krajín, ktoré navštívili vnúčatá. V noci nenachádzam v kuchyni už ani stopu po smrti. Smrť zostala vo mne ako trhlina, v noci sú moje oči väčšie ako ústa, pozorujem čierne tiene, netopiere, čerešňu za oknom, čítam Holanove verše. „Jen když se smíříš se smrtí, pochopíš, že všechno pod sluncem je skutečně nové.“ . Podráždená dňom, ktorý nie je podľa mojich meteorologických predstáv sa pozerám na čiernobielu pohľadnicu husí letiacich ponad rieku a jem jablká pokrájané na štvrťky. Ráno som hrabala v kabáte s kožušinovou kapucňou mokrú trávu v dedine za kopcom, šli sme popri úzkej rieke, popri poliach, popri rozkvitnutých červených makoch. Niečo z dediny a kúsok z pásov slnka na drevenej podlahe v dome vo mne zostalo, kúsok efektnej, nákazlivej radosti, ktorá ma teraz povzbudzuje sedieť za stolom a čítať si krátke, neobsiahle informácie o Cypriánovi Majerníkovi a Vincentovi Hložníkovi. Podráždenie mizne, radosť ma vyzýva písať, treba cvičiť, aby som si zachovala pružnosť, treba sa hýbať, ísť ďalej, aby som sa nestratila v nánosoch mastného bahna.  Popoludní prichádza ilúzia najkrajšieho miesta na zemi. Cestou sem som oľutovala, že som si nevzala kabát alebo hrubší sveter, vystúpila som z vlaku, nastúpila do autobusu, v autobuse mladý muž cez telefón budil ženu svojho života, nechcela som to počúvať, ale inak sa nedalo, sedel príliš blízko, takmer sa ma dotýkal, zdalo sa mi, že počujem dych tej ženy, že počujem tlkot jej srdca, že ju vidím ako leží v posteli v bielych čipkovaných nohavičkách a objíma psa Karenina. Mohla by sa volať Tereza a muž, ktorý sa ma takmer dotýka by mohol byť Tomáš, mohol by to byť príbeh, ktorý mám teraz v čerstvej pamäti, príbeh lásky, román o láske. Vystúpim skôr ako sa ich rozhovor skončí, z muža vyžaruje neha, nie je príjemné pozerať sa na jeho tvár zmenenú vášňou, nechcem v jeho hlase počuť intimitu, hnevám sa, že svoju súkromú záležitosť ukazuje svetu, že mu nevadí takto sa vyzliekať. Možno by lekára Tomáša zaujal prípad najsledovanejšieho pacienta H.M. v dejinách neurológie. Raz večer som otvorila hrubú učebnicu fyziológie a pustila som sa do čítania. Pacient H.M. trpel epileptickými záchvatmi, ktorých pôvod bol v hipokampoch, v pravej i ľavej hemisfére. V rámci liečby mu síce obojstranne odstránili hipokampus a priľahlé štruktúry a záchvaty zmizli, ale vedľajším účinkom chirurgického zákroku bola anterográdna amnézia. Pacient sa so záujmom vracal k už prečítaným časopisom, nebol však schopný zapamätať si ani reprodukovať ich obsah. S veľkým pohnutím prijal správu o smrti strýka, ktorého mal veľmi rád, ale rýchlo na ňu zabudol a často sa pýtal, kedy ho príde navštíviť , ani po mnohonásobnom opakovaní nebol schopný presunúť túto informáciu do dlhodobej pamäti. Napriek neschopnosti udržať si v pamäti nové informácie dlhšie ako niekoľko minút jeho pamäť na dávnejšie udalosti, informácie a zážitky zostala neporušená.  V ten večer som myslela na pacienta H.M., na jeho prežívanie a stres, na unikátnosť a krásu jeho diagnózy, ktorá ma doteraz fascinuje. Autobus zastavil na neznámom mieste, ulica s atmosférou a tajomstvom, možno niekde blízko stojí rodný dom Zory Jesenskej, tu treba vystúpiť a privolať si šťastie v podobe rozkvitnutých pivónií, toto je príťažlivá júnová polhodina, studený vzduch, sneh v duši, čučoriedkové jogurty zo samoobsluhy, pokosený trávnik a čierna mačka s bielou škvrnou na bruchu. A pes Karenin s Terezou v posteli, a lekár Tomáš, čo mi zmizol z očí. . Vďaka žltým a svetloružovým ružiam tu predsa len máme jún. V autobuse smerujúcom do lyžiarskeho strediska je horúco, sedia tu deti a staré dámy s výraznými rúžmi na perách, pozerajú sa z okna a možno spomínajú na svoju mladosť, na sladké flirty v kosodrevine, na výlety a slaný augustový pot medzi prsiami. Medzi dámami a mnou je neprekonateľná priepasť, medzi mojimi a ich myšlienkami, medzi tým, čo v nich vidím ja a čo v sebe vidia ony. Jedna z dám kráča pomaly uličkou, stupí mi na nohu, vyľakane sa na mňa pozrie a povie prepáčte. Vravím nevadí, ona sa usmeje a sadne si predo mňa. Celú cestu sa pozerám na červený zlúpaný lak na jej nechtoch, autobus stúpa vyššie, prechádzame okolo strmých brál nad lesom, stojíme, hluk a šum, stánok s bižutériou, lesknúce sa falošné perly blízko jaskýň. Z autobusu vystupujú deti, učiteľka ich počíta, s batohom na chrbte a s mapou národného parku v ruke vyzerá zmätene a dojímavo, keby som bola muž, zamilujem sa do nej, štíhla učiteľka na školskom výlete s deťmi, učiteľka, ktorá pripravila deťom výlet v horách, spať budú v navlas rovnakých chatkách, v noci môžu pozorovať mesiac a hviezdy, každý deň môžu obdivovať jazero plné rýb a rias, môzu tu toho zažiť tak veľa. Ako slepo zamilovaný muž by som si povedala, že to všetko vďaka nej, vďaka učiteľkinmu originálnemu nápadu. Postavy v knihe, ktorú čítam sa milujú na podlahe starého vlhkého bytu v stredne veľkom meste v južnej Európe. V meste sa zotmelo, prší, milenci si vychutnávajú blesky a dážď bubnujúci na strechy. S knižkou na kolenách sedím na skale v doline a rozmýšľam, či je ich láska pravá a ak áno, či je v pravej láske miesto pre žiarlivosť. Do očí mi svieti slnko, vzduch je nehybný a horúci, v odpočívadle na lúke sedí muž a žena, na hlavách majú klobúky a s obžutými ceruzkami v rukách lúštia krížovky. V žiarlivosti je čosi dojímavé, píše Milan Kundera. . A prichádza júl, obrí mesiac leta, zachváti ma panika a sentiment, už nekvitnú agáty, ostrihám si vlasy a stále budem pod tričkom nosiť plavky, dva trojuholníky a šnúrka. Spím na matraci prikrytá svetlomodrým paplónom, obložila som sa prázdninami, tenisová raketa Wilson, opaľovací krém, CD Duka Ellingtona. A kniha Tom je mŕtvy s morom na obálke, kniha, z ktorej na mňa kričí smrť, chcem sa pred ňou ukryť v drevenom dome v austrálskych Blue Mountains a z verandy pozorovať nebo a klokany.  Ráno na matraci 3. júla. Všetci spíme pokojne, nosové kvapky Olynth uvoľňujú dýchacie cesty, kúsky, úlomky svetla na spiacich polonahých telách. Teplé austrálske more, biele žraloky, vlny, v Tasmánii jaštery, čo pripomínajú drakov, mŕtvy štvorročný Tom sa ich nebál, jeho fascinovali. Ísť k rieke a čítať si. Jesť ovocie, piť vodu a rozprávať sa, vnikať do ľudí, v náznakoch, v symboloch, v nedopovedanosti. Nie sme výreční, slová sa strácajú v prúde rieky, zostáva nám ticho, Theodore Dreiser a leto. Skutočne preniknúť do poézie J. Skácela, naozaj žiť pre druhých a po večeroch popíjať suché moravské víno.
Súvisiace články
Powered by !JoomlaComment 3.26
3.26 Copyright (C) 2008 Compojoom.com / Copyright (C) 2007 Alain Georgette / Copyright (C) 2006 Frantisek Hliva. All rights reserved." |
