| Pohoda 2010 - vynikajúca, ale! |
 |
 |
 |
| Written by Juraj Malíček | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
| Sunday, 11 July 2010 21:00 | |||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||||
|
Alebo skúsiť balansovať kdesi na pomedzí, ak sa to vôbec dá, a predovšetkým, snažiť sa nebyť banálny. Lebo tam to po predchádzajúcom, predčasne skončenom ročníku môže zvádzať. Requiem, Štyri ročné obdobia, ekumenická bohoslužba, pietne miesto so sviečkami, to všetko bolo nádherné takým tým smutným spôsobom. Dôležité sú dve veci, prvá – nebolo to nádherné príliš, žiadny srdcervúci povrchný gýč, lacný a patetický, žiadne emočné vyciciavanie, druhá – zo všetkého toho bolo cítiť, že je to naozaj a osobné, že Pohoda nechce z tragédie nijako zámerne ťažiť, ani na ňu čím skôr zabudnúť a sústrediť pozornosť inam, ale že ju jednoducho prijíma a čo je azda dôležitejšie, vyrovnáva sa s ňou – a toto je to najlepšie slovo – dôstojne. O pár rokov to bude súčasť mytológie festivalu, súčasť tradície, spomienka na čosi, čo sa síce stalo a nemalo sa stať, ale festival to ani nezničilo, ani nepochovalo, ale urobilo ho to ešte silnejším, ešte uveriteľnejším. Ak by som chcel byť paranoik, mohol by som napísať, že naschvál, ale to zo mňa hovorí temná strana sily a hlavne, neverím tomu. Cestou na Pohodu sme viedli skvelý rozhovor o globálnej politike, také to inšpiratívne mudrovanie, na ktorého konci som bol už tradične obvinený z toho, že som v samotnom jadre vlastne optimista a idealista, respektíve naivný, dôverčivý blb. Výborne, pokiaľ to znamená, že naďalej budem všetko spochybňovať až dovtedy, kým sa mi nebude zdať, že to vidím číre. Ale poporiadku, hovorili sme, a keď sme skončili, skončili sme pri tom, že dôležité a dlhodobo funkčné sú len systémové riešenia a pri tom, že keď jedna strana tvrdí, že dva plus a sú štyri, a druhá, oponujúca strana tvrdí, že je to päť, neznamená to ešte, že správne je štyri a pol. Takto vypointovaní prichádzame na Pohodu, a keďže nedokážem myšlienku opustiť len tak, systémové riešenia a štyri a pol rámcujú celý festival. Keď som bol naposledy na Pohode autom, nenormálne sa na letisku (v tej časti, ako sa prichádza na improvizovaná parkovisko) prášilo. Vlastne úplná blbosť, nepríjemná, ale blbosť. Keď som prichádzal tento rok, neprášilo sa, lebo cisterna predo mnou plochu kropila. Nie príliš, aby nebolo blato, len trocha, aby sa neprášilo. Super! Keď som stál v kotli, úplne v ohni pod hlavným pódiom, prvý krát tak blízko, že by som aj dopľul na nesympatického frontmana, ak by ma iritoval, všimol som si, že mladík vo veste personálu občerstvuje ľudí minerálkou. Ak to bola jeho práca, super, ak to bola vlastná iniciatíva, znova super, lebo to potvrdzuje to, čo si o Pohode myslím a akosi zhodou okolností je to aj oficiálne stanovisko. Pohoda je naj, lebo je postavená na ušľachtilej idei, zároveň ale nie je naivná a neverí na žiadny z rovnostárskych ideálov. Preto priťahuje ľudí, ktorí sú si podobní, v čomsi, a priťahuje parazitov, ktorým je v zásade jedno, čo s ňou bude. Ich ambíciou nie je trvalý progres, ale okamžitý profit. Aby bolo jasné, neverím, že Pohoda je výrazom čírej filantropie, to by zakapala hneď v začiatku, ale verím, že je skutočná v tom zmysle, že ekonomické ukazovatele nie sú určujúce. To znamená, že ak bola voľakedy Pohoda v strate, a možno sa bude také tvrdiť aj teraz a nebude to iba účelová lož, bola v strate preto, že nefungoval normálny vzťah medzi tým, koľko Pohoda stojí a koľko dokáže zarobiť. A to preto, že presne táto Pohoda, takto pohodlná, bezpečná, príjemná, je jednoducho príliš drahá na to, aký môže priniesť zisk. Tak to asi bolo a ak to tak aj je, z môjho uhla pohľadu by bolo fajn, keby to skončilo. A teraz priamo na rovinu, prvý krát som mal na Pohode permanentný pocit, že platím priveľa a to kazilo všetko ostatné. Ak by som bol skutočne idealista, asi by mi to bolo jedno, sloboda, pohodlnosť a bezpečie sa hotovosťou merať nedajú, ale idealista nie som a preto mi to vadilo. Okrádanie. Nie kvôli tomu, že veľa míňam, ale kvôli tomu, že veľa míňam za málo, pričom som ten, kto míňa veľa a rád, priamo rád za veci platí, lebo si ich potom lepšie užije. Mrzí ma, že sa pri tom mocem tak dlho, ale chcem, aby sme sa právne pochopili, lebo je to dôležité. Toto nie je o malichernosti, ani o lakomstve či sporovlivosti a nie je to ani o nedostatku, je to o nepomere. Lebo ak numericky vyčíslená hodnota jedného langoša – logistika, suroviny, práca a všetko ostatné, plus zisk, lebo zadarmo sa to robiť nesmie, zodpovedá tej cene, ktorú ten langoš na Pohode stál, sme absolútne v riti. Civilizácia je v riti, to viem, Pohoda bola miestom, kam som si od toho chodil oddýchnuť. Tento rok sa to nepodarilo, ak ceny skutočne zodpovedali službám, je koniec. Nebudem nakupovať inde, nebudem si nosiť vlastné jedlo, nechcem systém prekabátiť, chcem aby fungoval. A dobre, ak je to naozaj jeho cena, zaplatím, ale chcem to vedieť. Pohoda bola miestom, ktoré má blízko k ideálu – idealizovaný obraz sveta v malom, v ktorom by som rád žil. Tento rok sa čosi z toho ideálu vytratilo, lebo ak ceny na Pohode vyjadrujú, koľko skutočne ten ideál stojí, je to jednoducho priveľa. Aj na ideál, ktorý z celkom pochopiteľných dôvodov MUSÍ byť drahší ako realita. Na jednou zo stánkov som zahliadol Lasicov verš, „len keď máme plné bruchá, môžeme vnímať umenie“ a v svetle a tieni Pohody som si ešte výraznejšie uvedomil, že na jeho platnosti nie je ani nič zlé, ani nemorálne. Nie vtedy, ak k tomu vnímaniu umenia potom, čo sa zasýtime, skutočne dôjde. A tu som sa ocitol na tej Pohode, ktorú si pamätám z minulých rokov. Sýty, za neprimeranú cenu, ale sýty, vychutnal som si z line-upu čo najviac. Pohoda ho ešte nemala silnejší, aj tu sa mi žiada spochybniť trolinka status a dôležitosť interpretov, ale to bolo pred, nie po. Ian Brown sa prvé tri piesne do nich spevom netrafil ani raz, od štvrtej akoby prestal spievať falošne, alebo už som si zvykol a bolo to skvelé, aj Scissor Sister, múm, Leftfield a všetko ostatné, čo som plánoval vidieť, videl som, odskákal a odstonal priamo pod pódiom, spomínať ale budem na veci, čo som vidieť a počuť neplánoval, ale stalo sa, videl a počul som, nie z kotla, kde je každá hudba super ale s odstupom a z diaľky a napriek tomu na ne tak skoro nezabudnem. Polar Bear, predovšetkým bubeník s asymetrickým afrom, obrovským, nádherný chlapík. Naháňačkový free jazz kapely znel ako ilustratívny doplnok k jeho image. Kazety, česká kapela, na ktorú som zablúdil kvôli názvu a zostal kvôli uhrančivým textom a nevyrušujúcej elektronike a do tretice Juliette Lewis, ktorá ma na rozdiel od vyššie spomenutých prekvapila veľmi nepríjemne. A to som nič nečakal. S Lewiskou na Pohode totiž prestalo platiť jedno z imaginárnych pravidiel, ktoré sa mi k festivalu viažu. Nikdy nezavolajme len meno, vyhasnutú autoritu môžeme, velikána za zenitom tiež, ale len meno nie. A Lewiska je len meno, navyše meno herečky, nie speváčky, ani hudobníčky, pričom paradoxne, najzmysluplnejšie zneli veci z jej albumu. Bolo ich veľmi málo, ťažisko tvorili coververzie. Hanba. Inak superlatívy, ktoré k Pohode patria, stále platí, že ide o festival, ktorý nemá obdoby. Preto nesiem tie veci, navyše veci, na ktoré organizátori nemajú priamo bezprostredný vplyv tak ťažko. Dúfam len, že si svoj festival nenechajú ukradnúť a skúsia nájsť systémové riešenie. Aj keby sa mali spriahnuť s normálnymi značkovými fastfoodmi.
Tri skvelé unavené dni.
Súvisiace články
Powered by !JoomlaComment 3.26
3.26 Copyright (C) 2008 Compojoom.com / Copyright (C) 2007 Alain Georgette / Copyright (C) 2006 Frantisek Hliva. All rights reserved." |
