To, že žijem za humnom neznamená, že neviem, čo sa deje v humne. Kardinálovi Richelieu aka Ján Krstiteľ Balázs. Poznám ho osobne. Pred rokmi, keď som dopísala knihu o Vatikáne, politický thriller o moci, zneužívaní detí kňazmi a vatikánskych investíciách, Dado Nagy navrhol, že by som sa mohla stretnúť s JKB, ktorý šéfoval vydavateľstvu Serafín. Ktovie, čo tým Dado sledoval, musel vedieť, že Serfaín je katolícke vydavateľstvo, a = keďže knihu čítal ´že kniha je protikatolícka. Nuž ale bola som sama zvedavá. Priniesla som JKB rukopis a nechala tak. O týždeň na to sme sa stretli v Prašnej bašte. „Je to skvelá kniha,“ povedal. „Chcem ju vydať. Nesúhlasím s niektorými názormi, ale to je môj osobný postoj. Myslím, že by mala vyjsť a ľudia by si mali prečítať, pretože veľa vecí v nej je skutočných. Je načase, aby niekto takúto knihu napísal.“
„Čítal si tú knihu?“ spýtala som sa.
Prikývol.
„Celú?“
Znova prikývol.
„Vieš, že ju niektoré slovenské vydavateľstvá odmietli s tým, že je protikatolícka? A ty si šéfom katolíckeho vydavateľstva.“
„Práve preto by sme ju mali vydať my. Prečo sa báť pravdy. O veciach treba hovoriť.“
Zapili sme to kávou a prešli sme sa po starej Bratislave. Mali sme rovnaké názory na politiku, na svet, na ľudí. Kniha nevyšla, ako by aj mohla: vydavateľstvo Serafín je katolícke vydavateľstvo. Ale tá veta „prečo sa báť pravdy“ je základom JKB bytia. Od tých čias sme spolu prešli snáď stovky kilometrov po Bratislave, s Tigeree po boku, sedeli sme nad mojou rajčinovou polievkou a čajom, u mňa v starej chajdičke nad hlavnou železničnou stanicou, pokúšala som sa variť vegetariánske jedlá, nadávali sme na Mečiara a spol., preložila som pre Serafín nejaké katolícke knihy, ja, neverec, a zistila, že aj z takých kázní Oscara Romera sa človek naučí niečo o svete (Romero, katolícky kňaz, zavraždený v Salvadore v r. 1980 pre jeho názory).
Keď som si ďaleko za oceánom prečítala, že sa JKB stal šéfom poradcov premiérky Radičovej, rozplakala som sa od šťastia. Plakala som dve hodiny. Možno aj tri. Smiala som sa a slzy mi tiekli. Bola to obrovská úľava. Bolo to ako znamenie, že skutočne dobrý, nepodplatiteľný, nezlomiteľný človek, ktorého slová sú ako kamene, má miesto niekde v slovenskej politike, a nemusia tam byť len hajzli. Pre mňa je to ako znamenie vesmíru, že dobro nakoniec zvíťazí, tak ako v rozprávkach. Máme ďaleko od rozprávky, a JKB nemá skutočnú exekutívnu moc, ale i tak je to najlepšia vec aká sa v slovenskej politike stala. Pretože stelesnené dobro, pravda a absolútna nepokrivenosť sú vzácne nielen medzi politikmi. A ja sa teoreticky konečne môžem vrátiť domov, pretože slovo „domov“ má znova zmysel.
Súvisiace články
|
