| Oni |
 |
 |
 |
| Written by Soňa Hrúziková | |||||
| Monday, 26 July 2010 21:00 | |||||
|
Veď sama predsa nemôžeš spoznať, že už je neskoro, vraví mi, ani neviem, či len tým pohľadom alebo to skutočne aj hovorí. Nechaj ma! Zatváram sa v izbe, kľúč, jeho dve otočenia, posteľ, perina. A hlava plná obrazov, hlučných spomienok, ulice, sneh, ľudia v kabátoch, tváre, ktoré sa mi smejú, smejú sa môjmu stratenému Dušanovi a nechcú mi pomôcť. Mali sme sa stretnúť, mali sme vyjsť na starú povalu v dome, kde býva jeho starká a z výšky sa na nich pozerať. Pozorovať ich. Ľudí. Všetko bolo rovnaké ako predtým, išli sme si celým mestom oproti, taký bol náš zvyk. Konečne som ho zbadala, ako stojí na druhej strane cesty, na prechode čakal, kým prejde autobus. No potom tam už nebol. Dušan sa stratil. Nejaké dieťa v autobuse mi vyplazilo jazyk, prekvapene som sa naň pozerala a potom, keď som chcela privítať Dušana, môjho najlepšieho priateľa, nikto tam nebol. Ostala som sama. Hľadala som ho do noci, obišla som celé mesto, kričala som a nikto sa ma nespýtal slečna, čo sa vám stalo?, nikto mi nepovedal, že ho videl, ako ešte odbehol kúpiť rumové pralinky, len sem za roh do večierky, nič sa nebojte, slečna, on sa vráti. Bola mi zima a chýbal mi Dušan. Niekoľko dní som ešte chodila na tú našu povalu, občas mi robil takéto veci, prekvapenia, po ktorých sa ešte dlho smial a hovoril, že toto všetko ma zocelí, že budem silnejšia ako oni, že nikoho z nich potom nebudem potrebovať. No už sa nikdy nevrátil. V posledný večer, čo som tam bola, som klopala na všetky dvere v tom dome, pýtala som sa ľudí, či ho nevideli, pokrčených babičiek, či majú vnuka Dušana alebo nepoznajú jeho starkú. Boli to len obyčajné dementné stareny, nechápali, že Dušan sa stratil a možno sa stratila aj jeho starká, bývala tu, predsa ju museli poznať. Cítila som zápach ich bytov, okolo nôh sa im obtierali mačky, len zachrapčali, keď mi chceli odpovedať, museli si odkašľať, aby po dlhej dobe mohli zo seba vydať pár hlások, krútili hlavami, boli samé nie a hovorili mi holúbka. Smiešne staré ženy! Taká bola zima a teraz je leto, žijem so svojou chorou sestrou Klárou a bojím sa ich čoraz viac. Dušan sa stratil a sama medzi nich nepôjdem. Iba občas, presne ako teraz, mám chuť dívať sa na nich, chvíľu ich skúmať z okna na šiestom poschodí, vidieť, čo všetko robia. Ako vtedy s ním. Nakupujú, kričia, mávajú na seba, každý sa ponáhľa do svojho bytu, až nakoniec vonku nikto neostane. To sú potom vzácne okamihy, kedy cítim šťastie. Podídem k oknu, odhŕňam záclonu a usmievam sa. Áno, toto je tá chvíľa, keď vonku ticho prší a sídlisko je prázdne. Oni tu nie sú. Zavalí ma eufórie, točí sa mi hlava a inštinktívne podídem k balkónu, otváram dvere, ani neviem ako a opieram sa o studené zábradlie. Tak dávno som tu nebola! Smejem sa, výskam od radosti. No zrazu počujem zdola hlasy, niekto otvoril vchod a ide von. Rýchlo sa vraciam späť do izby, zatváram dvere, zaťahujem rolety. Nesmiem ich vidieť. Dobrá nálada ma však neopúšťa. Idem do kuchyne, spravím kávu, sadnem si ku Kláre na gauč a chcem od nej, aby mi povedala o všetkom, čo dnes videla. Opriem si hlavu o jej plece a ona dlho, pomaly rozpráva. A neviem prečo, ale po celý čas, v každom jednom zážitku spomína Dušana.
Súvisiace články
Powered by !JoomlaComment 3.26
3.26 Copyright (C) 2008 Compojoom.com / Copyright (C) 2007 Alain Georgette / Copyright (C) 2006 Frantisek Hliva. All rights reserved." |
