Keď boh rozdeľoval národom územie, všetci sa poslušne postavili do radu, len Gruzínci sa na to vykašľali a pokojne sa ďalej nalievali vínom. Ráno sa s bolehlavom poobzerali a lajbavým krokom vyrazili za najvyšším, nech im teda niečo pridelí.

Štvrtý a záverečný diel cestopisu z výletu po Európe
Malé krevety, veľké krevety, malé kraby, veľké kraby, obrie kraby, malé mušle, veľké mušle a najväčšie mušle a ešte všelijaké iné tvory. Namiesto príboru masívny luskáčik na orechy, ktorým sme bezostyšne drvili hrubé panciere tých nešťastných uvarených, upečených a ugrilovaných stvorení.

Tretí diel cestopisu z výletu po Európe
Otázka „Môžem sa vás niečo opýtať?“ položená neznámym človekom na benzínovej pumpe neveští väčšinou nič dobré, a ľudia ktorým som ju položil sa tak aj zatvárili a pre istotu nenápadne schovali peňaženky zo stola.

Druhý diel cestopisu z výletu po Európe
Bedekre človeka pripravia na všeličo. Napríklad, že nemáme brať stopárov, nezastavovať ani pri nehodách a už vôbec nie v noci. Ale o tom, že ak začujem počas jazdy silnú ranu pri kolese a osádka najbližšieho z okoloidúcich áut mi ukazuje, že mám nejaký zásadný problém, tak aj tak nemám zastaviť, som sa v nich nedočítal.

Cestopis z výletu po Európe. Ak dočítate tento trojdielny seriál až do konca, prehrabete sa, okrem hromád skvelého jedla a pitia, cez 17 nocí strávených kade-tade, 8700 najazdených kilometrov, štyroch nepoliakov dorozumievajúcich sa výhradne po poľsky, jedno lúpežné prepadnutie a dve návštevy polície.

Kosovci si totiž zaslúžia žiť v Európe už len preto, že v nej žijú. Bolo by príjemne jednoduché to poprieť a nechať ich kvasiť v balkánskom ghette nulových príležitostí, keby boli aspoň poriadnymi moslimami, keby boli špinavými Cigánmi alebo keby boli neeuropskejší ako Turci, lenže nič z toho nezodpovedá realite. Namiesto toho vám poviem, čo som videl ja.

Zaujímavé na mnohých amerických novelách je to, že hlavné postavy nemajú najlepších priateľov. Čo sa vo fikcii zdá ako niečo krásne romanticky samotárske, je v skutočnosti groteskne príšerné: v Amerike priateľstvo totiž naozaj neexistuje.

Tvrdenie, že slovenské more sa nachádza v Chorvátsku možno vyzerá dobre na billboarde, ale neradno mu uveriť. Možností je oveľa viac a všetky sú lepšie. Rozdiel nie je ani tak v mori, ale v ľuďoch, ktorí obývajú pobrežie.

Síce nás varovali vopred, ale také gastronomické orgie, čo sme tri týždne zažívali všade, kam sme strčili svoje ružovejúce turistické nosy, sme veru nečakali ani v najodvážnejších mastných snoch.

Prvú vec, ktorú človek zistí, keď ho spoj vypľuje do dusna uličiek v centre starého Bangkoku je, že má zrazu kopu nových priateľov. Aby bolo jasné, kto sú a aké sú ich úmysly, oslovujú vás „maj fwénd“ a podaktorí aj srdečne stisnú pravicu. Ich spoločným menovateľom je snaha pomôcť prišelcovi, čo sa nestihol spamätať ešte ani tepla, vlhka a zápachu všade okolo, o ktorom v sprievodcoch romanticky píšu ako o exotickej vôni mesta.

Text obsahuje nehanebný rasizmus a ignoranciu najhrubšieho zrna.
Miestni muži sú nádherní, k večeru ma už pobolieva okohybný nerv, na tajňáša ich okukujem. Jazdia na rozheganých bicykloch v intošských menčenstrákoch, vysokí, opálení, zvlnené vlasy voňavé Timotejom a s ramenami, že by mohli s ľahkosťou podopierať budovu slovenského rozhlasu.